Žaloba vo veci správneho súdnictva
Navrhovateľ sa žalobou pred krajským súdom domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia obvodného pozemkového úradu, ktorým bolo podľa ust. § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom vo veci oprávneného priznané vlastnícke právo v príslušných podieloch k nehnuteľnostiam. Krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Poukázal pritom na rozsah a dôvodnosť reštitučného nároku a rozsah nároku oprávneného, ktoré nepovažoval za sporné. Podľa jeho názoru správny orgán zohľadnil, že na majetok povinnej osoby bol vyhlásený konkurz. Ustanovený správca konkurznej podstaty napriek tomu podiel k nehnuteľnosti, ktorý bol predmetom reštitučného nároku, previedol na tretiu osobu. Krajský súd zastával tiež názor, že obvodný úrad správne vyhodnotil, že ide o absolútne neplatný právny úkon, absolútna neplatnosť nastala priamo zo zákona a pôsobila od začiatku voči každému a na túto neplatnosť mal správny orgán povinnosť prihliadnuť (Zbierka stanovísk a rozhodnutí NS SR vo veciach správnych, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sžr/102/2014, zo 7. septembra 2015).Proti rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie, pričom žiadal, aby Najvyšší súd SR rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
Najvyšší súd SR napadnuté rozhodnutie preskúmal, spolu s konaním ktoré mu predchádzalo, na základe čoho dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemôže priznať úspech. V uvedenej právnej veci nebolo sporné, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom reštitučného nároku prešli v minulosti na štát v dôsledku odňatia bez náhrady. V danom čase platný a účinný zákon o konkurze a vyrodnaní č. 328/1991 Zb. ustanovoval, že tieto veci sa zahrnú do podstaty iba za predpokladu, že nároky oprávnených osôb neboli uplatnené v lehotách ustanovených zákonom, alebo boli ich nároky zamietnuté. Preto sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou, či navrhovateľ previedol na tretiu osobu nehnuteľnosti potom, ako oprávnené osoby uplatnili svoj reštitučný nárok. Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že správca konkurznej podstaty musel vedieť o uplatnenom reštitučnom nároku, následne disponoval s nehnuteľnosťami v rozpore so starostlivosťou riadneho hospodára. Z uvedených dôvodov rozhodnutie krajského súdu potvrdil. V tejto právnej veci vydal nasledovné stanovisko:
„Ak postupom správcu konkurznej podstaty došlo k porušeniu blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, je potom príslušný prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu, ktorý vykonal správca konkurznej podstaty, keď kúpnou zmluvou previedol nehnuteľnosti, na ktoré bol riadne a včas uplatnený reštitučný nárok, zo zákona neplatný. Predmetná neplatnosť takéhoto právneho úkonu nastáva automaticky zo zákona, bez toho, aby bolo potrebné neplatnosť príslušného právneho úkonu nejakým spôsobom osobitne definovať v civilnom súdnom konaní.“ (Zbierka stanovísk a rozhodnutí NS SR vo veciach správnych, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sžr/102/2014, zo 7. septembra 2015).
