Sťažovateľka sa na Okresnom súde Plzeň – mesto (Okresný súd) domáhala, aby Okresný súd vedľajšiemu účastníkovi uložil povinnosť vykonať umelé oplodnenie s použitím zárodočnej bunky sťažovateľky a kryokonzervovanej spermie jej zosnulého manžela. Tak sťažovateľka, ako aj jej zosnulý manžel, boli pacientmi vedľajšieho účastníka.
Sťažovateľka uviedla, že vedľajší účastník sťažovateľke a jej v súčasnosti zosnulému manželovi navrhol individuálny liečebný plán na liečbu neplodnosti. Zosnulý manžel sťažovateľky v roku 2014 podpísal informovaný súhlas s kryokonzerváciou jeho spermií pred začatím liečby neplodnosti metódami asistovanej reprodukcie. Tým výslovne súhlasil s tým, aby jeho spermie boli uchované a následne použité na umelé oplodnenie sťažovateľky.
Sťažovateľka taktiež spolu so zosnulým manželom v roku 2014 podpísali informovaný súhlas s liečbou neplodnosti metódou mimotelového oplodnenia a súhlas s rozmrazením a použitím spermií. Následne obaja podpísali taktiež informovaný súhlas s intracytoplazmatickou injekciou spermie a následnou postupnou aplikáciou hormonálnych injekcií sťažovateľke.
Manžel sťažovateľky však v roku 2015 zomrel. Po jeho smrti sa zdravotný, a to najmä psychický stav sťažovateľky výrazne zhoršil a sťažovateľka nebola schopná podrobiť sa aplikácii hormonálnych injekcií a odberu oocytov. Vedľajší účastník následne odmietol v procese umelého oplodnenia pokračovať a tento proces dokončiť z dôvodu absencie platného súhlasu manžela sťažovateľky.
Okresný súd mal za to, že právne predpisy Českej republiky umožňujú podstúpiť umelé oplodnenie iba páru. Vzhľadom na to, že sťažovateľka po smrti jej manžela už s manželom netvorila pár, nemôže žiadať o vykonanie umelého oplodnenia. Aj napriek tomu, že zosnulý manžel sťažovateľky ešte pred jeho smrťou podpísal informovaný súhlas na vykonanie umelého oplodnenia, nie je v súčasnosti možné predpovedať jeho vôľu a ani ju nahradiť súdnym rozhodnutím. Žalobu sťažovateľky preto zamietol. Sťažovateľka sa však odvolala a o jej odvolaní rozhodoval Krajský súd v Plzni (Krajský súd). Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka sa preto rozhodla podať voči rozhodnutiu Krajského súdu dovolanie.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) sa v rámci svojho rozhodovania veľmi podrobne zaoberal tak konkrétnym prípadom, ako aj porovnaním viacerých vnútroštátnych úprav. Dospel však k názoru, podľa ktorého je možné vykonať umelé oplodnenie iba „inter vivos“. Po smrti muža, ktorý so svoju partnerkou tvoril neplodný pár, už nie je možné uvažovať o existencii tohto páru a ani ho liečiť. Okrem toho samotný informovaný súhlas s kryokonzerváciou spermií obsahoval výslovne ustanovenie o zničení tohto biologického materiálu v prípade smrti manžela sťažovateľky.
Sťažovateľka sa s názorom Najvyššieho súdu nestotožnila a doručila Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) svoju ústavnú sťažnosť. Namietala, že rozhodnutiami súdov konajúcich vo veci bolo porušené jej právo na súkromný a rodinný život. Uviedla, že z judikatúry Najvyššieho súdu a Ústavného súdu vyplýva, že k existencii rodiny nie sú potrební obaja rodičia. Všeobecné súdy podľa jej názoru nerešpektovali vôľu jej zosnulého manžela, pričom jeho vôľou bolo mať so sťažovateľkou dieťa prostredníctvom umelého oplodnenia. Uviedla, že jej manžel udelil informovaný súhlas na neobmedzenú dobu, bezpodmienečne a nikdy ho neodvolal.
Okrem toho sťažovateľka uviedla, že ustanovenie § 6 a § 8 zákona o špecifických zdravotných službách nemôže limitovať jej právo na umelé oplodnenie zárodočnými bunkami jej zosnulého manžela.
Ústavný súd však mal za to, že vo veci konajúce súdy pri svojom rozhodovaní prihliadli ku všetkým okolnostiam, ktoré v konaniach vyšli najavo, vec po právnej stránke riadne vyhodnotili a právne normy aplikovali v súlade s ústavnými princípmi. Najvyšší súd sa pritom rozsiahlo zaoberal možnosťou porušenia práva sťažovateľky na súkromný a rodinný život.
S prihliadnutím aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva dospel k názoru, že rodina v prípade sťažovateľky zanikla úmrtím jej manžela. Z toho dôvodu preto nie je možné vysloviť porušenie tohto práva sťažovateľky. Rovnako tak v prípade tvrdeného porušenia práva sťažovateľky na rešpektovanie súkromného života vychádzal z toho, že zákon stanovuje možnosť umelého oplodnenia výlučne „inter vivos“. Po smrti manžela už sťažovateľka s touto osobou pár netvorí, pričom nie je možné tento neplodný pár liečiť.
Ústavný súd uviedol, že Najvyššiemu súdu nemá čo vytknúť. Rozumie síce ťažkej životnej situácii sťažovateľky, avšak musí konštatovať, že právne závery všeobecných súdov boli právne konformné. Dodal, že právna úprava umelého oplodnenia vychádza z morálnych, kultúrnych, náboženských a etických hodnôt spoločnosti. Podmienky a pravidlá na vznik života iným ako tradičným spôsobom pritom stanovuje zákonodarca.
Záverom uviedol, že sa stotožnil aj s názorom Najvyššieho súdu o tom, že nie je možné vylúčiť pochybnosť skutočnej vôle zosnulého manžela sťažovateľky stať sa otcom po svojej smrti. Je totiž pravda, že informovaný súhlas, ktorý podpísal, obsahoval ustanovenie o zničení jeho biologického materiálu v prípade jeho smrti. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené preto Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.
Vzhľadom na to, že sudca David Uhlíř s nálezom Ústavného súdu nesúhlasil, pripojil k nemu svoje odlišné stanovisko. Uviedol, že podľa jeho názoru by všetky ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia mali byť zrušené a napadnuté ustanovenia zákona o špecifických zdravotníckych službách by mali byť vyložené ústavne konformným spôsobom.
Podľa jeho názoru je rozhodnutie muža a ženy mať dieťa ich výsostným a súkromným právom, do ktorého štát nemôže zasahovať. Lekárske techniky umelého oplodnenia umožňujú mať dieťa aj párom, ktoré nie sú schopné dieťa počať prirodzeným spôsobom. Vyžadujú však súčinnosť zdravotníckeho zariadenia a sú hradené z verejného zdravotného poistenia, čím sa štátu otvorila možnosť toto pole súkromného a rodinného života regulovať. Prejavuje sa to napríklad stanovením hornej hranice veku pre umelé oplodnenie. Obmedzujúcimi ustanoveniami sú bezpochyby ustanovenia § 6 a § 8 zákona o špecifických zdravotných službách, podľa ktorých žiadosť páru o umelé oplodnenie nemôže byť staršia ako 6 mesiacov a pred každým umelým oplodnením sa vyžaduje udelenie písomného súhlasu páru snažiaceho sa o dieťa. Podľa jeho názoru tieto obmedzenia slúžia na zabránenie tohto, aby nedošlo k počatiu bez súhlasu muža, ktorý má byť otcom. Všeobecné súdy však tieto obmedzenia nesprávne vyložili a zneužili ich k tomu, aby zabránili dokončeniu už začatej liečby neplodného páru, po tom čo manžel sťažovateľky zomrel.
Zo žiadneho ustanovenia českého právneho poriadku zároveň nevyplýva, že by použitie spermií po smrti ich darcu bolo vylúčené na použitie pri umelom oplodnení. Z toho dôvodu je nutné vychádzať z vôle nebohej osoby. Rešpektovanie priania zomrelej osoby je výrazným kultúrnym inštitútom, na ktorom je založené celé dedičské právo.
Usudzovať, aká bola vôľa nebohého manžela sťažovateľky iba z predtlačeného informovaného súhlasu, ktorý podpísal, nie je dostatočné. V konaní nebolo zisťované, čo muža vo veku 32 rokov viedlo k žiadosti o kryokonzerváciu jeho spermií, aký bol jeho zdravotný stav, aké boli jeho motívy a aký bol ním želaný výsledok umelého oplodnenia. Preto nie je možné spoľahlivo zistiť jeho skutočné prianie. A ak nebolo zistené prianie zosnulého manžela sťažovateľky, nie je možné posúdiť, či sú napadnuté rozhodnutia v súlade alebo v rozpore s jeho predsmrtným prianím.
Okrem toho, výklad zákona tým spôsobom, ktorý by umožňoval sťažovateľke dieťa počať by nepoškodil práva iných subjektov. Zasiahol by do práv rodičov zosnulého manžela, pričom tí s prianím sťažovateľky súhlasili.
Záverom uviedol, že verí, že názor jeho kolegov obsiahnutý v náleze je platný iba pre tento čas a miesto a má nádej, že v budúcnosti dôjde k zmene a liberalizácii zákona.
zdroj: Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 08. novembra 2018, sp. zn.: I. ÚS 1099/18
