Argumenty sťažovateľa
Podanou sťažnosťou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí trestných súdov, nakoľko ich vydaním malo dôjsť k zásahu do jeho práva na slobodu pohybu a pobytu. Sťažovateľ mal zato, že v jeho právnej veci boli splnené všetky zákonné podmienky vylučujúce možnosť uloženia trestu vyhostenia. Tieto spočívali v tom, že mal na území Českej republiky trvalý pobyt, mal za manželku českú štátnu občianku, s ktorou mal syna, preto bol aj on českým občanom. Trestným súdom vytkol aj to, že dôvody ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku odvodzovali len paušálne, z typovej závažnosti trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený a neposúdili splnenie tejto podmienky pre uloženie trestu vyhostenia podľa individuálnych okolností prípadu (Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp.zn. IV. ÚS 2849/15, z 12. januára 2016).
Rozhodnutie Ústavného súdu ČR
Ústavný súd ČR v prvom rade zvažoval argumentáciu sťažovateľa spolu s obsahom napadnutých rozhodnutí, pričom dospel k záveru, že sťažovateľov návrh je zjavne neopodstatnený, preto ho odmietol. V súlade s platnou právnou úpravou svoje rozhodnutie stručne zdôvodnil. Na úvod Ústavný súd ČR konštatoval, že sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom uplatňoval obsahovo totožnú argumentáciu ako v priebehu trestného konania. Takto pojatá ústavná sťažnosť stavia Ústavný súd ČR do role ďalšej opravnej inštancie, ktorá mu, ako už vyslovil v mnohých svojich rozhodnutiach, neprislúcha (Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp.zn. IV. ÚS 2849/15, z 12. januára 2016). Keďže Ústavný súd ČR nie je na vrchole sústavy trestných súdov, nie je ani oprávnený zasahovať do ich rozhodovania. Ich postup, interpretácia a aplikácia bežného zákonodarstva spadá pod záležitosti trestných súdov. Do ich rozhodovacej činnosti môže Ústavný súd ČR zasiahnuť len za predpokladu, že týmito rozhodnutiami došlo k zásahu do ústavne zaručených práv a slobôd.
K námietke sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že mu mal byť nezákonne uložený trest vyhostenia, Ústavný súd ČR uviedol, že mu neprislúcha vyjadriť sa k výške a druhu trestu, ktoré mu boli uložené v rámci trestného konania, pretože v tejto oblasti je rozhodovanie trestných súdov nezastupiteľné. Jeho oprávnenie zasiahnuť prichádza do úvahy iba v prípade extrémneho vybočenia z kritérií, ktoré sú na tieto účely stanovené v ustanovení § 37 a nasl. trestného zákonníka, k čomu ale v tejto právnej veci nedošlo.
Ústavný súd ČR dal sťažovateľovi za pravdu a zhliadal pochybenie Krajského súdu, keď sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s tým, či bola splnená uvedená podmienka. Tento nedostatok ale napravil Vrchní soud. Napokon tento v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že keďže bol sťažovateľ odsúdený za obzvlášť závažný drogový delikt, nemožno mať pochybnosti o vážnosti ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. K tomuto názoru sa priklonil aj Najvyšší súd a v konečnom dôsledku aj samotný Ústavný súd ČR.
