Po tragickej streľbe na Zámockej ulici v Bratislave, ktorej obeťou boli dvaja nevinní ľudia, verejnosť vníma problematiku párov rovnakého pohlavia mimoriadne citlivo. Po tejto nešťastnej udalosti sa v spoločnosti rozprúdili diskusie ohľadom postavenia tejto a pridružených komunít, a rovnako postavenia ich práv. Samotná komunita hlásiaca sa k homosexualite žiada zrovnoprávnenie ich postavenia s majoritnou spoločnosťou už po dlhší čas. Jedným z kľúčových prvkov, ktoré požadujú pre riadne fungovanie v spoločnosti, je požívať rovnaké práva z manželstva, aké požívajú heterosexuálne páry. Tomu momentálne bráni právna úprava zakotvená v Ústave SR v čl. 41 ods. 1, ktorý definuje manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy. Na samotné manželstvo je totiž naviazané množstvo iných oprávnení, ako napríklad trvalý pobyt. Práve táto skutočnosť bola predmetom rozhodovania Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodol v prospech páru rovnakého pohlavia. Vzhľadom na predmet sporu ide v podmienkach Slovenskej republiky o pomerne jedinečné rozhodnutie, aj keď ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ má k tejto problematika jasný postoj.
Žalobu na všeobecné súdy podal pár rovnakého pohlavia, ktorý sa zosobášil v Argentíne. Žalobcami sú občan Argentíny Mariano Ruiz a občan Slovenskej republiky Jakub Šanko. Tento pár sa po uzatvorení manželstva v Argentíne rozhodol presťahovať na Slovensko, avšak pán Ruiz ako občan krajiny mimo Európskej únie potreboval povolenie na udelenie trvalého pobytu cudzineckou políciou. Cudzinecká polícia po preštudovaní jeho žiadosti mala za to, že udelenie trvalého pobytu pre pána Ruiza je v rozpore so slovenskou legislatívou, a to konkrétne s ustanovením § 48 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2001 Z. z. o pobyte cudzincov. Toto ustanovenie hovorí, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak manželstvo nebolo uzavreté podľa osobitného predpisu. V tomto prípade tento osobitný predpis zosobňuje zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine. V ňom polícia odkazovala na absenciu uznávania manželstiev osôb rovnakého pohlavia v podmienkach Slovenskej republiky, a rovnako ako Ústava SR, aj tento zákon definuje manželstvo ako dobrovoľný zväzok muža a ženy. Polícia rovnako poukázala na fakt, že pán Ruiz je občanom tretej krajiny, a preto z takto právne neexistujúceho manželstva nemôže vzniknúť právo na trvalý pobyt.
Pán Ruiz a pán Šanko boli presvedčení, že zo strany cudzineckej polície došlo k diskriminačnému konaniu na základe sexuálnej orientácie, a rovnako, že bolo porušené ich základné právo na rešpektovanie súkromného rodinného života. V prípade pána Šanka mala polícia porušiť podľa jeho obhajcu aj jeho právo na slobodu pohybu a pobytu spôsobom, že mu takýmto spôsobom nepriamo bránila v návrate do vlasti. Žalobca Ruiz uviedol, že splnil všetky podmienky požadované úradmi. Na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires podal žiadosť a slovenským úradom predložil potrebné dokumenty, ako aj sobášny list vydaný argentínskymi úradmi. Samotný pár žalobcov pritom nežiadal uznanie manželstva rovnakého pohlavia úradmi, ale žiadal rovnaké zaobchádzanie a práva ako majú heterosexuálne páry.
Krajský súd v Žiline rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica a aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina zrušil v celom rozsahu. Súd potvrdil, že zamietnutím žiadosti v tomto prípade došlo k neoprávnenej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a slobody pobytu. Vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Žilina na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal orgány cudzineckej polície, aby postupovala nielen v súlade s vnútroštátnymi právnymi normami, ale aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Hoci Slovenská republika neuznáva manželstvá osôb rovnakého pohlavia a z nich plynúce oprávnenia, existuje mnoho rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa zameriavajú na vyvažovanie práv týchto menšín práve ako dôsledok rovnakého zaobchádzania, ako aj práva na trvalý pobyt, ktoré im súd priznáva aj v postavení páru rovnakého pohlavia, a to v každom členskom štáte Európskej únie. Týmito rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva je Slovenská republika viazaná.
Súdny dvor EÚ sa problematikou udelenia trvalého pobytu páru rovnakého pohlavia zaoberal 5. júna 2018 vo veci C-673/1 Coman Hamilton vs Inspectoratul General pentru Imigrări (Generálny inšpektorát pre prisťahovalectvo, Rumunsko). Pán Coman, rumunský občan a zároveň občan Spojených štátov amerických, sa spoznal s pánom Hamiltonom, občanom Spojených štátov amerických, v New Yorku v júni 2002 a v tomto meste bývali v spoločnej domácnosti od mája 2005 do mája 2009. Následne sa pán Coman usadil v Bruseli, kde pracoval ako asistent poslanca v Európskom parlamente, zatiaľ čo pán Hamilton ostal žiť v New Yorku. Dňa 5. novembra 2010 uzavreli v Bruseli manželstvo. Páni Coman a Hamilton sa obrátili na inšpektorát, aby im oznámil postup a podmienky, za akých pán Hamilton, ktorý nie je občanom Únie, môže ako rodinný príslušník pána Comana získať právo legálne sa zdržiavať v Rumunsku počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace. Inšpektorát informoval pánov Comana a Hamiltona vo svojej odpovedi na túto žiadosť, že pán Hamilton má právo len na trojmesačný pobyt, pretože v prípade osôb rovnakého pohlavia sa manželstvo podľa Občianskeho zákonníka neuznáva, a že okrem toho predĺženie práva na prechodný pobyt pána Hamiltona v Rumunsku z dôvodu zlúčenia rodiny nemožno priznať.
Dňa 28. októbra 2013 Coman a Hamilton podali na Judecătoria Sectorului 5 București (Súd prvého stupňa pre obvod Bukurešť 5, Rumunsko) žalobu proti rozhodnutiu inšpektorátu, ktorou sa domáhali, aby tento súd rozhodol, že došlo k diskriminácii na základe sexuálnej orientácie v súvislosti s výkonom práva na voľný pohyb v rámci Únie, a aby sa inšpektorátu nariadilo skončiť túto diskrimináciu a uložiť mu povinnosť zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy.
Samotný súd pripomenul svoj výklad v obdobných veciach. V rozsudku zo 14. novembra 2017 vo veci Lounes, C-165/16 rozhodol, že štátnym príslušníkom tretích štátov, rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí nemali na základe ustanovení smernice 2004/38 odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je tento občan štátnym príslušníkom, sa mohlo aj napriek tomu priznať takéto právo na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ.
Súdny dvor najmä rozhodol, že práva priznané štátnym príslušníkom členských štátov zahŕňajú právo viesť bežný rodinný život v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, pri návrate do tohto štátu, za prítomnosti ich rodinných príslušníkov. V súvislosti s otázkou, či pojem rodinný príslušník zahŕňa štátneho príslušníka tretieho štátu rovnakého pohlavia ako občan Únie, s ktorým bolo uzavreté manželstvo v niektorom členskom štáte v súlade s právom daného štátu, treba pojem „manželský partner“ v zmysle smernice 2004/38 vykladať ako rodovo neutrálny, a môže teda zahŕňať manželského partnera rovnakého pohlavia.
Z toho vyplýva, že odmietnutie zo strany orgánov členského štátu uznať len na účely priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu manželstvo posledného uvedeného príslušníka s občanom Únie rovnakého pohlavia, môže narušiť výkon práva dotknutého občana zakotveného v článku 21 ods. 1 ZFEÚ voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov. Dôsledkom takéhoto odmietnutia by totiž bolo, že daný občan Únie by mohol byť pripravený o možnosť vrátiť sa do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, v sprievode svojho manželského partnera.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom vyplýva, že vzťah existujúci medzi párom rovnakého pohlavia môže spadať pod pojem „súkromný život“, ako aj pod pojem „rodinný život“ z rovnakého dôvodu, ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii (ESĽP, rozsudky zo 7. novembra 2013, Vallianatos a i. v. Grécko, ako aj zo 14. decembra 2017, Orlandi a i. v. Taliansko).
V otázke pobytu súd zdôraznil, že právo na pobyt stanovené v odseku 1 smernice 2004/38 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi žiadneho členského štátu, sprevádzajú občana Únie alebo sa k nemu pripájajú v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1 písm. a), b) alebo c) toho istého článku.
Z pomerne rozsiahlej rozhodovacej praxe teda vyplýva jasný postup pre vnútroštátne orgány verejnej moci v obdobných situáciách. Na pôde Európskej únie bola táto téma riešená pomerne podrobne, a to z mnohých uhlov a situácií. Nakoľko sme členmi tohto širšieho spoločenstva štátov, názorov a ideológií, orgány presadzovania práva by mali brať ohľad pri posudzovaní sporov nielen na vnútroštátne pramene práva, ale aj na tie európske.
