Okresný súd v Českých Budějoviciach (Okresný súd) sťažovateľa uznal vinným zo spáchania zločinu legalizácie výnosov z trestnej činnosti a prečinu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku. Sťažovateľ sa zločinu legalizácie výnosov z trestnej činnosti mal dopustiť tým, že vedome na svoje bankové účty prijal sumu v celkovej výške 47.405.838,000 Kč z bankového účtu obchodnej spoločnosti, ktorú neoprávnene zastupoval. Vedel pritom, že ide o finančné prostriedky získané z trestnej činnosti. Prečinu krivej výpovede sa mal dopustiť tým, že v trestnom konaní vedenom proti svedkovi aj napriek poučeniu uviedol nepravdivé informácie o povahe ním prijatých finančných prostriedkov.
Okresný súd preto sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov, pričom jeho výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov. Sťažovateľovi zároveň uložil aj peňažný trest vo výške 1.000.000,00 Kč. Sťažovateľ proti rozhodnutiu Okresného súdu podal odvolanie. Krajský súd v Českých Budějoviciach (Krajský súd) odvolanie zamietol. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie Okresného súdu netrpí žiadnymi vadami a nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu. Vo vzťahu ku krivej výpovedi sťažovateľa uviedol, že nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením o tom, že k výpovedi bol nútený, nakoľko ako svedok mal možnosť odmietnuť vypovedať, pritom však túto možnosť nevyužil.
Sťažovateľ následne podal dovolanie. Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) jeho dovolanie odmietol. Uviedol, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu. Porušenie práv sťažovateľa nevidel ani v tom, že sťažovateľ bol odsúdený za prečin krivej výpovede.
V rámci argumentácie v ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že súdy riadne neodôvodnili to, že nevykonali obhajobou navrhnuté dôkazy. Podľa jeho názoru ide o prejav svojvôle. Okrem toho, o niektorých dôkazoch súdy vôbec nerozhodli. Ďalšia námietka sťažovateľa spočívala v tom, že súdy mali nedostatočne popísať konanie sťažovateľa, ktoré podľa ich názoru napĺňa skutkové podstaty trestných činov. Za absolútne nedostatočné sťažovateľ považuje aj preukázanie jeho viny týkajúcej sa krivej výpovede. V rámci preukazovania sťažovateľovej viny totiž súdy vychádzali iba z obsahu iného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou. V prípade, ak osoba nevypovedá pravdivo v úmysle neprivodiť si trestné stíhanie, mal by byť záujem na ochranu jeho práv vyplývajúci z ústavnej zásady zákazu sebaobviňovania nadradený záujmu spoločnosti ho za toto jeho konanie potrestať.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) mal za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je prípustná. Ústavná sťažnosť je zároveň dôvodná.
Zásadu zákazu nútenia k výpovedi, resp. zákazu nútenia k sebaobviňovaniu je nutné vykladať extenzívne tak, aby štátna moc nemala možnosť medze jej aplikácie zneužívať k neoprávnenému získavaniu usvedčujúcich dôkazov. Inými slovami platí, že nikto nemôže byť sankcionovaný za nepravdivú výpoveď, ktorú o svojej trestnej činnosti urobil v akomkoľvek konaní pred orgánom verejnej moci.
Podľa názoru Ústavného súdu bola vyššie uvedená zásada Najvyšším štátnym zastupiteľstvom vykladaná príliš reštriktívne. Podľa jeho názoru došlo k jej porušeniu tam, kde je prítomný aktívny nátlak či nútenie k výpovedi. To, že páchateľ má možnosť odoprieť výpoveď o svojom trestnom konaní, nedáva štátu možnosť sankcionovať ho v prípade, že túto možnosť nevyužije a na svoju obranu uvedie nepravdivú výpoveď. Svedok totiž môže byť pri odmietnutí výpovede donútený k uvedeniu dôvodov, prečo tak urobil. Ak všeobecné súdy túto námietku sťažovateľa neposúdili, porušili tým právo obvineného na súdnu ochranu.
To, že páchateľ má v postavení svedka možnosť odoprieť vypovedať o svojom, dovtedy neznámom trestnom čine, nedáva štátu možno ho sankcionovať v prípade, ak túto možnosť nevyužije a uvedie nepravdivú výpoveď. Nie je rozhodujúce v akom právnom postavení páchateľ o svojej trestnej činnosti vypovedá ani to, v akej fáze konania tak robí. Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za jeho výpoveď je rozhodujúci obsah tejto výpovede. Ak ňou páchateľ zastiera svoj trestný čin, nemôže byť vinným zo spáchania trestného činu krivej výpovede. Ak však výpoveď popisuje viac skutkových okolností, páchateľ nemôže byť vinným zo spáchania trestného činu krivej výpovede iba vo vzťahu k tým jej častiam, ktoré sa týkajú jeho trestného činu.
Ústavný súd videl pochybenie všeobecných súdov v tom, že neskúmali súvislosť obsahu sťažovateľovej nepravdivej výpovede s povahou trestnej činnosti, ktorú spáchal a za ktorú bol odsúdený. Súvislosť medzi obsahom výpovede sťažovateľa v inom trestnom konaní a trestnou činnosťou, za ktorú bol sťažovateľ odsúdený, sa Ústavnému súdu javí viac ako zrejmá. Za ďalšie pochybenie možno označiť to, že sa všeobecné súdy odchýlili od judikatúry Najvyššieho súdu, a to bez toho, aby tak urobili výslovne alebo zákonným postupom. Väčšine ostatných námietok sťažovateľa však Ústavný súd za pravdu nedal.
Vzhľadom na to, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní pochybili, Ústavný súd zrušil ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia Okresného súdu, Krajského súdu aj Najvyššieho súdu.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 15. novembra 2022, sp. zn.: IV. ÚS 1536/22
