Trestné stíhanie zubára za reklamu svojich služieb

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal zaujímavým prípadom zubného lekára z Belgicka.

Mgr. Magdaléna Karvaiová 01. 03. 2019 2 min.

    Belgický zubný lekár, pán Vanderborght, v rokoch 2003 až 2014 robil reklamu na služby starostlivosti o chrup, ktoré poskytoval. Reklama spočívala vo vytvorení internetovej stránky kde prezentoval zákroky, ktoré jeho ambulancia vykonávala a taktiež v pútačoch, ktoré obsahovali jeho meno, oblasť na ktorú sa špecializuje, kontakty na ordináciu a tiež odkaz na internetovú stránky, ktoré dal uverejniť v miestnych denníkoch.

    Problém však spočíval v belgickej právnej úprave, ktorá úplne a všeobecne zakazovala akúkoľvek reklamu na služby starostlivosti o ústnu dutinu a chrup. Podľa belgického práva teda zubári nesmeli uverejňovať žiadnu reklamu na služby ktoré ponúkajú a vývesná tabuľa na ambulancii zubného lekára musela spĺňať požiadavku nenápadnosti.

    Z uvedeného vychádzal aj podnet na trestné oznámenie, ktoré na pána Vanderborghta podala profesijná komora. V súdnom spore zubný lekár argumentoval, že belgické zákony, ktoré zakazujú propagáciu služieb zubných lekárov nie sú v súlade s právom Únie. Z tohto dôvodu sa belgický súd obrátil na Súdny dvor.

    Súdny dvor vo svojom rozsudku rozhodol, že belgická právna úprava nie je v súlade s právom únie, presnejšie že takejto právnej úprave bráni smernica o elektronickom obchode. Súdny dvor priznáva, že obsah a forma komerčnej komunikácie môže byť v určitých prípadoch regulovaná profesijnými pravidlami, avšak nie je prípustné, aby tieto profesijné pravidlá zavádzali úplný zákaz akejkoľvek reklamy.

    Z vyššie uvedeného vyplýva, že belgické zákony by určitým spôsobom mohli obmedzovať formu a obsah povolenej reklamy niektorých subjektov, ktorými by boli napríklad lekári, zubári, advokáti, notári alebo iní poskytovatelia služieb, avšak úplný zákaz nie je prípustný. Takýto zákaz by totiž predstavoval obmedzenie slobodného poskytovania služieb, čo nie je v súlade s právom Únie.

    V závere Súdny dvor uvádza, že v prípade, ak by vnútroštátne zákony chceli určitým spôsobom obmedziť pravidlá reklamy služieb určitých poskytovateľov za účelom ochrany dôstojnosti povolania, mali by sa zamerať na presne vytýčené pravidlá formy a podmienok, za ktorých môže daná osoba platne využívať komerčné nástroje, no nie zavádzanie úplného zákazu.

    Zdroj: CURIA