Sťažovateľ sa na Obvodnom súde pre Prahu 1 (Obvodný súd) domáhal zaplatenia sumy vo výške 124.341,08 Kč spolu s úrokom z omeškania za doplatenie ceny diela, ktoré ako zhotoviteľ vykonal pre spoločnosť ROKOSPOL a.s. (Vedľajší účastník) na základe ústne uzatvorenej zmluvy o dielo, ktorej predmetom bola renovácia a lakovanie jedného lietadla bielou farbou a druhého lietadla lesklou farbou v kombinácii modrá a strieborná.
Obvodný súd sťažovateľovej žalobe vyhovel iba čiastočne. Nárok vo výške 40.479,34 Kč spolu s príslušenstvom za lakovanie prvého lietadla výrokom I. zamietol a vo zvyšku výrokom II. žalobe sťažovateľa vyhovel. Výrokom III. Obvodný súd uložil Vedľajšiemu účastníkovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Vedľajší účastník voči výroku II. a výroku III. napadol rozsudok Obvodného súdu odvolaním. Sťažovateľ proti výroku I. odvolanie nepodal. Predmetom ďalšieho konania preto zostala iba suma vo výške 83.861,74 Kč s príslušenstvom, a to za renováciu a lakovanie druhého lietadla. Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozsudok Obvodného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil. Voči rozsudku Mestského súdu však Vedľajší účastník podal dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) rozhodol tak, že rozsudok Obvodného súdu vo výroku II. a výroku III. a rozsudok Mestského súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie Obvodnému súdu.
Najvyšší súd uviedol, že nemohlo dôjsť k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo, nakoľko určenie ceny diela alebo určenie spôsobu, ako sa cena diela určí, je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. Následne Obvodný súd viazaný názorom Najvyššieho súdu v rámci nového konania a rozhodovania posúdil nárok sťažovateľa ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a rozsudkom uložil Vedľajšiemu účastníkovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 83.861,74 Kč spolu s príslušenstvom a trovy konania.
Vedľajší účastník podal proti rozsudku Obvodného súdu odvolanie, o ktorom Mestský súd rozhodol tak, že výrok I. potvrdil a výrokom II. priznanú náhradu trov konania vo výške 68.147,60 Kč znížil na sumu vo výške 41.461,65 Kč. Mestský súd svoj postup pri znížení náhrady trov konania odôvodnil tým, že v konaniach sťažovateľ uspel iba čiastočne, a to v percentuálnom pomere 67,40 %. Sťažovateľovej žalobe malo byť podľa názoru Mestského súdu vyhovené čiastočne preto, že Obvodný súd jeho žalobe vyhovel iba čo sa týka sumy vo výške 83.861,74 Kč, pričom vo zvyšku bola sťažovateľova žaloba zamietnutá. Z toho dôvodu mal podľa názoru Mestského súdu sťažovateľ v oboch konaniach spolu nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu 34,80 %.
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal, že ho Mestský súd v dôsledku jeho procesného excesu poškodil, nakoľko svojvoľne znížil náhradu trov konania o sumu vo výške 26.658,95 Kč. Zároveň sťažovateľ namietal, že mu Mestský súd nepriznal náhradu súdneho poplatku za podanie žaloby vo výške 6.218 Kč, ako aj za nesprávnu aplikáciu zásady úspechu vo veci.
Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že Mestský súd v rozsudku o prvom odvolaní Vedľajšieho účastníka náhradu trov konania neznížil a priznal ju sťažovateľovi v plnej výške. V rámci rozhodovania o druhom odvolaní však Mestský súd zmenil názor a náhradu trov konania znížil. Sťažovateľ uviedol, že bol v legitímnom očakávaní, že mu náhrada trov konania bude priznaná v plnej výške a zmenu názoru súdu považuje za nepredvídateľnú a svojvoľnú.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) uviedol, že napriek tomu, že rozhodovanie o náhrade trov konania je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov, ktoré majú posúdiť pomer úspechu strán v konaní, tak rozhodnutie o náhrade trov konania ako aj o ich výške má byť vzhľadom k ochrane legitímneho očakávania účastníkov konania zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania. V prípade, ak všeobecné súdy rozhodnú o náhrade trov konania v rozpore s priebehom sporu a s výrokom vo veci, ide o postup porušujúci právo na spravodlivý proces. Tak tomu podľa Ústavného súdu bolo aj v tomto konaní.
Otázkou, ktorou sa v tejto súvislosti Ústavný súd zaoberal, bolo to, ako aplikovať zásadu úspechu vo veci v prípade, ak v jednej veci prebehlo viac konaní pred všeobecným súdom (tak ako v tomto prípade). Najvyšší súd dospel k tomu názoru, že úspech účastníka konania vo veci musí byť posudzovaný pre každé konanie zvlášť, pretože musí byť prihliadnuté na to, čo je predmetom konania v každom z konaní. Inak povedané, všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o náhrade trov konania povinné prihliadať k tomu, či a ako sa predmet konania pôvodne vymedzený žalobou zmenil a podľa toho posudzovať mieru úspechu účastníkov v tom ktorom konkrétnom konaní.
Mestský súd preto rozhodol nepredvídateľne, ak z tohto výkladového štandardu vybočil a znížil výšku náhrady trov konania. Predmetom ďalšieho konania o druhom odvolaní totiž bola zostávajúca časť žalovaného nároku vo výške 83.861,74 Kč s príslušenstvom, ktorá bola sťažovateľovi priznaná obomi vo veci konajúcimi súdmi. Sťažovateľ mal z toho dôvodu v konaní plný úspech, nie len čiastočný tak, ako chybne tvrdil Mestský súd.
Mestský súd pri výpočte trov konania správne vychádzal z tarifnej hodnoty sporu (t. j. zo sumy 83.861,74 Kč), no napriek tomu rozhodol, že sťažovateľ mal vo veci iba čiastočný úspech. Postup súdu, v ktorom súd pri výpočte náhrady trov konania vychádza z toho, že tarifná hodnota sporu je nižšia ako predmet konania a pri posudzovaní miery úspechu v konaní vychádza z predmetu konania, je nutné označiť za nelogický, vnútorne rozporný a teda svojvoľný.
Ústavný súd za ďalší nedostatok konania označil aj opomenutie Mestského súdu zahrnúť do trov konania taktiež súdny poplatok za podanie žaloby, pričom toto opomenutie je nutné napraviť.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd dospel k záveru, že postupom Mestského súdu, ktorý znížil výšku trov konania a opomenul do trov konania zahrnúť súdny poplatok za podanie žaloby, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Ústavný súd výrok II. rozsudku Mestského súdu, ktorým došlo k zníženiu výšky trov konania, zrušil.
Zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 24. februára 2021, sp. zn.: I. ÚS 2890/20
