Jednou z nich je vec, ktorá sa podarila pani Nore a pánovi tzv. Versačemu, ktorých si viacerí pamätajú z (vo svojom čase pompéznej) reality show Mojsejovci. Pani Nora, naša asi najznámejšia východniarka hneď po pánovi Paškovi a ex-prezidentovi pánovi Šusterovi, bola nedávno prvostupňovým súdom odsúdená za podvod na 10 rokov nepodmienečne.
Pani Nora, sa údajne včera vydala (pravdepodobne legálnou cestou – teda civilným sobášom, možno aj cirkevným) za svojho (ne)priateľa z dôb spomínanej reality show Versačeho, ktorý okrem iného bol poškodeným vo veci podvodu, za ktorý bola pani Nora odsúdená. Na základe tejto medializovanej informácie vznikla pomerne zaujímavá kazuistika, na ktorej sa dá krásne vykresliť šikovnosť právnika, cítenie dobrých mravov, vplyv médií a podobne.
Účelom tohto článku nie je viesť úvahy bulvárneho charakteru nad tým, či je toto čerstvé manželstvo odrazom (ne)lásky, kto je akej orientácie, resp. za akým účelom bolo uzavreté predmetné manželstvo – úlohou je poukázať opäť na jedno v celku (z pohľadu poškodeného trestným činom) dobré ustanovenie, ktoré možno má aj mierne nedostatky.
Súhlas poškodeného podľa slovenského Trestného poriadku
Súhlas poškodeného nie je žiadnou novinkou, pubertu prekonal už dávno. Samotné ustanovenie § 211 Trestného poriadku v podstate obsahuje „iba“ dispozičné právo poškodeného/obete trestného činu. Ide o zákonom povolený zásah do zásady oficiality, resp. legality, kedy osoba v postavení poškodeného má počas celého trestného konania, teda aj v rámci odvolacieho konania, právo na udelenie svojho súhlasu na to, aby sa vôbec začalo/alebo ďalej viedlo trestné stíhanie voči páchateľovi trestného činu resp. voči obvinenému. Takúto možnosť má poškodený v rozmedzí trestného práva na území Slovenka už od roku 1990 (teda viac ako 26 rokov). Samozrejme ani takéto právo poškodeného nie je bezbrehé a zákon ponúka, okrem iného, taxatívny výpočet trestných činov, kde je súhlas poškodeného ex lege potrebný. Okrem iných, ide aj o trestné stíhanie pre trestný čin podvodu proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený ako svedok právo odoprieť výpoveď, potom takéto trestné stíhanie možno začať a v už začatom trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom poškodeného.
Treba si uvedomiť, že teda nejde len o „hocijakú“ osobu obvineného musí ísť o takú osobu „kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený ako svedok právo odoprieť výpoveď“.
Kedy môže poškodený ako svedok odoprieť výpoveď?
Odpoveď na túto otázku nám dáva ustanovenie § 130 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého má právo odoprieť výpoveď ako svedok:
- príbuzný obvineného v priamom rade,
- jeho súrodenec,
- osvojiteľ,
- osvojenec,
- manžel a
- druh.
Svedok je podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku oprávnený odoprieť vypovedať aj v takom prípade, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania:
- sebe,
- svojmu príbuznému v priamom rade,
- svojmu súrodencovi,
- osvojiteľovi,
- osvojencovi,
- manželovi alebo druhovi, alebo
- iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.
Svedok je takisto oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.
Príklad
Takže, ako príklad si dáme jedno z najčastejších prípadov manifestácie „materinskej lásky“ v trestnom konaní, na strane poškodenej. Syn z „lepšej“ rodiny, ktorý je dajme tomu závislý na drogách odcudzí svojej mame diamantový prsteň v hodnote 2 100 EUR. Mama ohlási trestný čin a až na základe vyšetrovania sa zistí, že páchateľ je jej syn. Samozrejme mama nechce „ublížiť“ privodením trestného stíhania svojmu dieťaťu a keďže sú príbuzný v priamom rade (mama+syn) využije súhlas poškodenej s tým, že ho neudelí. Tým pádom sa syn „vyhne“ odsúdeniu a potrestaniu zo strany štátu.
Samozrejme nič z uvedeného sa nepoužije, ak takým činom bola spôsobená smrť alebo poškodeným je štát, obec, vyšší územný celok, právnická osoba s majetkovou účasťou štátu alebo právnická osoba, ktorá hospodári s verejnými financiami. V takomto prípade má štát väčší záujem na odsúdení a potrestaní.
V akom štádiu „trestnej veci“ musí existovať blízky vzťah medzi poškodeným a obvineným?
Ako sa vraví, napríklad taká ozajstná partnerská láska aj hory prenáša (teda aspoň prvý rok „lásky“). Tým pádom naozaj nie je úplne unikátne, že niekto sa počas trestného konania zaľúbi napríklad do obvineného. Tento americký filmový scenár predpokladá a toleruje aj náš Trestný poriadok, preto pri udelení súhlasu poškodeného (na trestné stíhanie) samotný vyššie uvedený blízky vzťah medzi poškodeným a obvineným nemusí existovať už v čase spáchania trestného činu. Je úplne postačujúce na súhlas poškodeného ak takýto vzťah existuje (teda aj vznikne) v čase už prebiehajúceho trestného stíhania. Možno teda konštatovať, že v skorej začatom trestnom stíhaní nemožno ďalej pokračovať (bez súhlasu poškodeného), ak v jeho priebehu napríklad vznikne láska medzi obvineným a poškodeným, ktorá sa spečatí možno aj pred Bohom - formou sobáša. Možno práve aj táto úprava dáva priestor na ojedinelé, no niekedy účelové vstupovanie do manželstva.
Overujú OČvTK resp. súd „úprimnosť“ (ne)udelenia súhlasu poškodeného?
Áno, zákon veľmi správne pamätá na takúto situáciu, že neudelenie súhlasu by nemuselo byť až tak po vôli poškodeného. Podľa ustanovenia § 212 ods. 4 Trestného poriadku ak je z okolností prípadu nesporné, že súhlas nebol daný alebo znovu udelený iba preto, že poškodený je v tiesni, je mu vyhrážané, je pod nátlakom, v závislosti alebo podriadenosti, má sa za to, že súhlas bol udelený. Ak sa takáto situácia preukáže (dokáže), orgány činné v trestnom konaní môžu pokračovať v trestnom stíhaní aj bez súhlasu.
Akú úpravu zvolili naši bratia Česi? Naozaj je rozdielna?
Súhlas poškodeného podľa českého Trestního řádu
Po včerajšej mediálnej prezentácii novej informácie o spomínanom manželstve, ponúkla k úprave súhlasu poškodeného reportáž aj súkromnoprávna televízia, kde sa k veci postavili v rovine, že v takomto prípade by súdy v Českej republike mohli trestné stíhanie zastaviť, iba ak by manželia boli už v čase spáchania trestného činu (Bližšie pozri TU). S týmto vyjadrením sa nedá až-tak úplne súhlasiť. Právna úprava v susednom Česku je v základnej podstate podobná. K odlišnostiam v „trvaní“ príbuzenského vzťahu - maželstva patrí jedine úprava pri trestnom čine znásilnenia.
Podľa ustanovenia § 163 Trestního řádu platí (ČR) v tomto zmysle následovné „Trestní stíhání pro trestný čin... znásilnění podle § 185 odst. 1, 2 trestního zákoníku proti tomu, kdo je nebo v době spáchání činu byl ve vztahu k poškozenému manželem, partnerem nebo druhem,... lze zahájit a v již zahájeném trestním stíhání pokračovat pouze se souhlasem poškozeného.“.
Môžeme teda povedať, že v Česku takisto napríklad pri trestnom čine podvodu platí, že pomer medzi poškodeným a obvineným musí existovať v dobe, kedy sa trestné stíhanie vedie, respektíve má viesť. Výnimkou je teda iba trestný čin znásilnenia, čo podľa môjho názoru vyplýva priamo z ustanovenia § 163 ods. 1 Trestního řádu a z jeho jazykového výkladu. Trestné stíhanie pre trestný čin znásilnenia je možné so súhlasom poškodeného začať či v ňom pokračovať proti tomu, kto je alebo v dobe spáchania činu bol vo vzťahu k poškodenému manželom, partnerom alebo druhom. Je pravdou, že takúto pravnu úpravu pri tomto trestom čine znásilnenia na Slovensku nemáme.
Pár slov k záveru
Primárnym zmyslom ustanovenia súhlasu poškodeného je snaha o riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na trestnom stíhaní páchateľa a súkromným záujmom poškodeného, ktorý je v blízkom vzťahu k páchateľovi trestného činu.
Odsúdením páchateľa by v niektorých prípadoch mohlo byť poškodeným v určitom rozmere „ukrivdené“, pretože nemusia mať záujem na stíhaní páchateľa, na ktorého majú citovú respektíve materiálnu závislosť. Ako príklad môžeme uviesť situáciu, kedy by napríklad orgány činné v trestnom konaní museli trestne stíhať muža, ktorý spôsobil pri dopravnej nehode svojej manželke nedbanlivostným trestným činom zranenie. V prípade ak by v Trestnom poriadku absentovala úprava súhlasu poškodeného, existovala by povinnosť orgánov činných v trestnom konaní stíhať takúto osobu napriek tomu, že manželka si trestné stíhanie manžela nepraje.
Možno je vhodné práve v tomto čase sa zamyslieť nad možnosťou rozšírenia okruhu poškodených, ktorí môžu udeliť súhlas na trestné stíhanie. Je vhodné posúdiť, či by pri menej závažných (nedbanlivostných) trestných činoch mohli v budúcnosti poskytnúť svoj súhlas aj osoby, ktoré nemajú dajme tomu žiaden iný „blízky“ vzťah ako vzťah obeť – páchateľ. Pomohlo by to na jednej strane už aj tak dosť zaťaženým orgánom činným v trestnom konaní a na druhej strane poškodenému, ktorý je obeť a ktorý sa aj takýmto spôsobom môže vyhnúť sekundárnej viktimizácii.
Uvidíme akú cestu (ne)súhlasu poškodeného si vyberú novomanželia, avšak v tomto prípade netreba rovno zatracovať trestnoprávnu úpravu, ktorá je obstojná. V spomínanej kauze, treba oceniť vynaliezavosť právnikov a čakať, že priestor dostane výklad zákona o rodine, dobré mravy...
Citát
„Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“
(Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine)
