Manželia uzavreli manželstvo v roku 1994 v Írsku a majú tri plnoleté deti. Dňa 28. decembra 2018 podal manžel na Súd prvého stupňa v Paríži návrh na rozvod. Keďže tento súd vyhlásil, že nie je miestne príslušný rozhodnúť o rozvode, manžel sa obrátil na Odvolací súd v Paríži, ktorý má právo posúdiť právomoc súdu prvého stupňa z hľadiska obvyklého pobytu manžela v súlade s nariadením Brusel IIa (Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností). Poukázal na viaceré skutočnosti, ktoré charakterizujú osobnú a rodinnú väzbu manžela k Írsku, kde žil od roku 1999 spoločne s manželkou a deťmi. Súd taktiež uviedol, že už niekoľko rokov odchádzal manžel každý týždeň do Francúzska, kde si zriadil centrum svojich pracovných záujmov. Manžel mal v skutočnosti dve bydliská, a to jedno počas týždňa zriadené z pracovných dôvodov v Paríži a druhé po zvyšok času pri manželke a deťoch v Írsku.
Odvolací súd sa obrátil na Súdny dvor s cieľom určiť súdy, ktoré majú právomoc rozhodovať o rozvode v predmetnej veci na základe článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel IIa[1]. Odvolací súd sa konkrétne pýtal, či manžel žijúci v dvoch členských štátoch môže mať svoj obvyklý pobyt v týchto dvoch členských štátoch, a tým pádom či sú súdy týchto dvoch členských štátov oprávnené rozhodovať o návrhu na zrušenie manželského zväzku.
V prípade neexistencie definície pojmu „obvyklý pobyt“ v nariadení Brusel IIa alebo výslovného odkazu na právo členských štátov v tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že tento pojem je potrebné vykladať autonómne a jednotne. Poukázal najmä na skutočnosť, že ani článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel IIa, ani iné ustanovenia tohto nariadenia nepredpokladajú, že osoba má súčasne viacero obvyklých pobytov alebo jeden obvyklý pobyt na viacerých miestach.
„Takáto pluralita by narušila najmä právnu istotu tým, že by sťažila vopred určiť súdy, ktoré môžu rozhodovať o rozvode, ako aj súdu, ktorý koná, overiť svoju vlastnú právomoc.
Súdny dvor sa ďalej opiera o svoju judikatúru týkajúcu sa obvyklého pobytu dieťaťa, pričom usúdil, že pojem „obvyklý pobyt“ na účely určenia právomoci v oblasti zrušenia manželského zväzku sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu.“
Nakoľko sa manžel odvolával na právomoc súdov členského štátu svojho obvyklého pobytu podľa článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel IIa, musí premiestniť svoj obvyklý pobyt na územie iného členského štátu, než je členský štát pôvodného pobytu manželov. To znamená, že musí prejaviť vôľu zriadiť si obvyklé centrum svojich záujmov v tomto inom členskom štáte a preukázať, že jeho prítomnosť v tomto členskom štáte svedčí o dostatočnej miere stability.
Súdny dvor zdôraznil osobitné okolnosti charakterizujúce určenie obvyklého pobytu manžela. Ak sa manžel rozhodne usadiť v inom členskom štáte z dôvodu manželskej krízy, môže si naďalej zachovať sociálne a rodinné väzby v členskom štáte pôvodného pobytu manželov. Zdôraznil, že prostredie dospelej osoby je rôznorodejšie než prostredie dieťaťa a pozostáva z väčšieho okruhu činností a záujmov, a preto nemožno požadovať, aby sa tieto záujmy sústredili na územie jediného členského štátu.
Súdny dvor vzhľadom dospel k záveru, že ak má manžel viacero pobytov súčasne, môže mať v určitom okamihu iba jeden obvyklý pobyt v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel IIa. Ak teda manžel žije v dvoch členských štátoch, len súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza tento obvyklý pobyt, majú právomoc rozhodovať o návrhu na zrušenie manželského zväzku. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby overil, či územie členského štátu tohto súdu zodpovedá v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel IIa miestu, kde manžel premiestnil svoj obvyklý pobyt.
Zdroj: TS CURIA
