Dňa 19. septembra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie rozsudok vo veci C‑412/23, v ktorom vyslovil, že Slovenská republika nesplnila svoju povinnosť spočívajúcu v zabezpečení toho, aby verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť dodržiavali 60-dňovú lehotu splatnosti faktúr dodávateľom. Takáto povinnosť vyplýva z čl. 4 ods. 4 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Smernica). Pravidlo sa týka obchodných transakcii medzi súkromnoprávnymi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré poskytujú zdravotnú starostlivosť.
Podľa Smernice je všeobecnou povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby lehota splatnosti faktúr dodávateľom nepresahovala 30 kalendárnych dní po dátume doručenia faktúry alebo rovnocennej výzvy dlžníkovi, keďže oneskorenia majú podľa odôvodnenia Smernice negatívny vplyv na likviditu a komplikujú finančné hospodárenie podnikov. Smernica však zohľadňuje špecifickosť nakladania s financiami a postavenia verejnoprávnych subjektov poskytujúcich zdravotnú starostlivosť, a preto ustanovuje výnimku, na základe ktorej môžu členské štáty predĺžiť zákonnú lehotu z 30 na 60 kalendárnych dní, pričom takúto možnosť využila aj Slovenská republika.
Konanie pred podaním žaloby
Rozsudok bol vydaný na základe žaloby Európskej komisie podľa čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorej predchádzalo niekoľko skutkových okolností. Ešte v roku 2016 začala Európska komisia na podklade sťažnosti súvisiacej s nadmerným oneskorením platieb vyšetrovanie pod názvom EU Pilot. V rámci tohto vyšetrovania Európska komisia zistila, že v štvrtom štvrťroku 2015 dosiahli oneskorenia platieb úroveň až 670 dní, v dôsledku čoho zaslala Slovenskej republike výzvu, v ktorej jej vytkla nesplnenie týchto povinností.
Slovenská republika reagovala tak, že opísala rôzne systémové opatrenia a plán na oddlženie zdravotníckych zariadení, ktorého cieľom malo byť vyrovnanie nedoplatkov. Európska komisia na základe toho prerušila konanie s tým, že Slovenská republika jej podávala priebežné správy o pokroku v skracovaní priemerných lehôt splatnosti pre nemocnice. V období od decembra 2018 do októbra 2020 sa táto lehota pohybovala v priemere v rozmedzí 383 až 472 dní. Podľa Európskej komisie toto stále nebolo v súlade s pravidlami stanovenými v Smernici, takže vyzvala v roku 2021 Slovenskú republiku na prijatie opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s týmito pravidlami.
Slovenské orgány následne začali nový monitorovací cyklus, v rámci ktorého zasielali polročné hodnotiace správy, podľa ktorých priemerná lehota klesla ku koncu júna 2022 na 204 dní, avšak k decembru 2022 sa tento stav mierne zmenil a priemerná lehota na zaplatenie dodávateľom stúpla na 232 dní. Európska komisia vyhodnotila, že Slovenská republika si nedokázala splniť svoje povinnosti vyplývajúce zo Smernice, a preto sa obrátila na Súdny dvor Európskej únie.
Posúdenie Súdnym dvorom Európskej únie
Súdny dvor Európskej únie v prvom rade konštatoval, že aj keď Slovenská republika prijala zákonné ustanovenie určujúce túto lehotu splatnosti na 60 dní (§ 340b Obchodného zákonníka), jej povinnosťou bolo aj zabezpečiť účinné dodržiavanie takýchto lehôt. Slovenská republika si však túto povinnosť nedokázala splniť v rámci časového rámca od 2015 do roku 2022, čo činí sedem rokov. Údaje uvedené v priebežných správach podaných Slovenskou republiku nepochybne ukazujú rozsah ako aj pretrvávajúce oneskorenia platieb, pričom SR pravdivosť týchto údajov nespochybnila.
Súdny dvor Európskej únie ďalej pokračoval, že v takomto prípade nie je relevantné to, či nesplnenie uvedenej povinnosti vyplynulo z vôle členského štátu, z jeho nedbanlivosti, či z technických alebo iných príčin. Vzhľadom k tomu neprijal argumentáciu Slovenskej republiky, ktorá sa nesplnenie povinnosti snažila odôvodniť tým, že prijala systémové opatrenia, avšak ich účinky bude možné posúdiť až po ich vykonaní, čo zaberie pomerne dosť času. Aj napriek tomu, že situácia sa postupne zlepšovala a lehoty splácania faktúr sa zmenšovali, takáto skutočnosť nebráni tomu, aby Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že Slovenská republika si svoje povinnosti nesplnila. Nemožno sa odvolávať ani na špecifickosť financovania verejnoprávnych subjektov poskytujúcich zdravotnú starostlivosť, keďže tieto sú už zohľadnené práve možnosťou predĺženia zákonnej lehoty na 60 dní.
Nakoniec Súdny dvor Európskej únie po zohľadnení všetkých aspektov konštatoval, že Slovenská republika si nesplnila svoju povinnosť, v rámci ktorej mala účinne zabezpečiť, aby verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť dodržiavali zákonom stanovenú 60-dňovú lehotu splatnosti uvedenú v Smernici.
