Prepustenie lekára katolíckou nemocnicou z dôvodu, že po rozvode opätovne uzavrel manželstvo, môže predstavovať zakázanú diskrimináciu na základe náboženstva. Nezdá sa totiž, že by požiadavka, aby lekár aj keď katolíckeho vierovyznania rešpektoval posvätnosť a nerozlučiteľnosť manželského zväzku predstavovala základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku na výkon lekárskeho povolania. Slovo ,,môže” v prvej vete nášho článku sme použili zámerne a to z toho dôvodu, že posúdenie o tejto skutočnosti prináleží nemeckému Spolkovému pracovnému súdu.
Po tom, čo bol JQ, primár katolíckeho vierovyznania v nemocnici spravovanej spoločnosťou IR (nemeckou spoločnosťou založenou podľa súkromného práva a podliehajúcou dozoru katolíckeho arcibiskupa), prepustený zo zamestnania z dôvodu, že vážne porušil svoje povinnosti lojality, požiadal nemecký Spolkový pracovný súd Súdny dvor o výklad smernice o rovnakom zaobchádzaní. Táto v zásade zakazuje, aby bol pracovník diskriminovaný na základe svojho náboženstva alebo viery, pričom cirkvám a iným organizáciám, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, za určitých podmienok dovoľuje, aby od svojich zamestnancov vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s týmto duchom. Základný poriadok služby v cirkvi v rámci cirkevných pracovnoprávnych vzťahov (ďalej len ako ,,GrO 1993”) totiž stanovuje, že uzavretie manželstva katolíckym zamestnancom vykonávajúcim riadiace funkcie, ktoré je podľa kánonického práva neplatné, predstavuje závažné porušenie jeho povinností lojality a odôvodňuje jeho prepustenie. JQ však zastáva názor, že bolo jeho prepustenie v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, keďže podľa GrO 1993 by nové uzavretie manželstva primára patriaceho k evanjelickej cirkvi alebo nepatriaceho k žiadnej cirkvi nemalo žiadne dôsledky na jeho pracovnoprávny vzťah so spoločnosťou IR.
Súdny dvor vo svojom rozsudku rozhodol, že rozhodnutie podriadiť zamestnancov cirkvi, alebo inej organizácie, ktorej duch je založený na náboženstve alebo viere a ktorá riadi nemocničné zariadenie, musí byť spôsobilé stať sa predmetom účinného súdneho preskúmania. Pri tomto preskúmaní sa musí vnútroštátny súd ubezpečiť či vzhľadom na povahu dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, náboženstvo alebo viera predstavujú základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na uvedeného ducha.
Súdny dvor zároveň uvádza, že dodržiavanie koncepcie manželstva, ktorú presadzuje katolícka cirkev, sa nezdá byť základnou požiadavkou pracovnej činnosti, čo potvrdzuje okolnosť, že podobné pracovné miesta boli zverené zamestnancom, ktorí nemali katolícke vierovyznanie, a preto sa na nich nevzťahovala tá istá požiadavka konania v dobrej viere a lojality s duchom spoločnosti IR.
Čo sa týka skutočnosti, že smernica Únie v zásade nemá priamy účinok medzi jednotlivcami, ale vyžaduje jej prebratie do vnútroštátneho práva, Súdny dvor pripomína, že vnútroštátnym súdom prináleží vykladať vnútroštátne právo, ktorým sa preberá smernica, v najväčšej možnej miere v súlade s ňou a v tejto súvislosti konštatuje, že zákaz akejkoľvek diskriminácie založenej na náboženstve alebo viere má záväznú povahu ako všeobecná zásada práva Únie, ktorá je teraz zakotvená v Charte základných práv Európskej únie, a postačuje na to, aby poskytol jednotlivcom právo uplatniteľné v spore, ktorý riešia v oblasti pokrytej právom Únie.
