Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 20 ods. 2 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, článku 8 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/24/EÚ z 09.03.2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, článku 56 ZFEÚ, ako aj článku 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi A a Veselības ministrija (Ministerstvo zdravotníctva, Lotyšsko) vo veci odmietnutia vydať oprávnenie, resp. povolenie umožňujúce synovi A využívať zdravotnú starostlivosť, ktorá je pokrytá rozpočtom Lotyšska, v inom členskom štáte.
Maloletý syn žalobcu s vrodenou srdcovou chybou, mal absolvovať operáciu srdca. Žalobca, ktorý je poistený v lotyšskom zdravotnom systéme namietal, aby sa počas tejto operácie vykonala transfúzia krvi maloletého z dôvodu, že bol Jehovovým svedkom. Keďže táto operácia nie je v Lotyšsku možná bez toho, aby došlo k transfúzii krvi, žalobca požiadal Národný zdravotný úrad Lotyšsko, o vydanie formulára pre svojho syna, ktorý oprávňuje osobu využívať určitú zdravotnú starostlivosť plánovanú najmä v inom členskom štáte Únie, než je štát, v ktorom je poistená, s cieľom podstúpiť spornú operáciu v Poľsku. Uvedenú žiadosť príslušný orgán zamietol, čo bolo dôvodom podania žaloby vnútroštátnemu súdu prvej inštancie. Na tomto súde sa žalobca domáhal zrušenia zamietavého rozhodnutia inštitúcie, čomu však vnútroštátny súd nevyhovel a jeho rozhodnutie potvrdil aj súd v odvolacom konaní. Medzitým bola synovi žalobcu vykonaná operácia srdca v Poľsku, bez transfúzie krvi.
Vo veci následne rozhodoval Najvyšší súd Lotyšska, ktorý je príslušný na rozhodovanie o kasačnom opravnom prostriedku, pričom posudzoval, či lotyšské zdravotné úrady mohli odmietnuť vydať formulár umožňujúci toto prevzatie nákladov na základe výlučne lekárskych kritérií, alebo či boli v tejto súvislosti tiež povinné zohľadniť náboženské presvedčenie žalobcu vo veci samej.
Vnútroštátny súd preto položil Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky, týkajúce sa na jednej strane výkladu článku 20 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, ktorý stanovuje podmienky, za ktorých členský štát bydliska poistenej osoby, ktorá žiada o povolenie cestovať do iného členského štátu na účely lekárskeho ošetrenia, je povinný udeliť povolenie, a v dôsledku toho prevziať náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte a na strane druhej výkladu článku 8 smernice 2011/242, ktorá sa týka systémov predchádzajúceho povolenia na náhradu nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, v spojení s článkom 20 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ktorý zakazuje najmä diskrimináciu na základe náboženstva.
Súdny dvor vo svojom rozsudku z 29.10.2020 rozhodol, že článok 20 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 21 ods. 1 Charty nebráni tomu, aby členský štát, v ktorom má poistenec bydlisko, odmietol udeliť tomuto poistencovi oprávnenie stanovené v článku 20 ods. 1 tohto nariadenia, ak je v tomto členskom štáte dostupné nemocničné ošetrenie, ktorého lekárska účinnosť nie je sporná, ale používaný spôsob ošetrenia odporuje náboženskému presvedčeniu tohto poistenca. V tejto súvislosti Súdny dvor najmä konštatoval, že odmietnutie udeliť predchádzajúce povolenie zavádza rozdielne zaobchádzanie, ktoré je nepriamo založené na náboženstve alebo náboženskom presvedčení. Pacientom, ktorí podstupujú lekársky zákrok s transfúziou krvi, sa totiž poskytuje náhrada zodpovedajúcich nákladov zo sociálneho zabezpečenia členského štátu bydliska, zatiaľ čo pacienti, ktorí sa z náboženských dôvodov rozhodnú, že nepodstúpia takýto zákrok v tomto členskom štáte a využijú v inom členskom štáte ošetrenie, ktorému ich náboženské presvedčenie neodporuje, nemajú nárok na pokrytie týchto nákladov v prvom členskom štáte.Takéto rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu a je primerané sledovanému cieľu. Súdny dvor sa domnieval, že v prejednávanej veci ide o takýto prípad. Úvodom poznamenal, že ak vecné dávky poskytované v inom členskom štáte vedú k vyšším nákladom, ako sú náklady spojené s dávkami, ktoré by boli poskytované v členskom štáte bydliska poistenca, povinnosť úplnej náhrady môže vo vzťahu k tomuto členskému štátu spôsobiť dodatočné náklady. Ďalej konštatoval, že ak by bola príslušná inštitúcia nútená zohľadniť náboženské presvedčenie poistenca, takéto zvýšené náklady by vzhľadom na ich nepredvídateľnosť a potenciálny rozsah mohli predstavovať riziko pre potrebu chrániť finančnú stabilitu systému zdravotného poistenia, ktorá predstavuje legitímny cieľ uznaný právom Únie. Súdny dvor z toho vyvodil, že v prípade neexistencie systému predchádzajúceho povolenia zameraného na výlučne lekárske kritériá by členský štát, v ktorom je pacient poistený, bol vystavený dodatočnému, ťažko predvídateľnému finančnému zaťaženiu, ktoré by mohlo spôsobiť riziko pre finančnú stabilitu jeho systému zdravotného poistenia. V dôsledku toho sa nezohľadnenie náboženského presvedčenia dotknutej osoby zdá byť opatrením odôvodneným vo vzťahu k vyššie uvedenému cieľu, ktoré spĺňa požiadavku proporcionality.
Súdny dvor vo svojom rozsudku ďalej rozhodol, že článok 8 ods. 5 a článok 8 ods. 6 písm. d) smernice 2011/24 v spojení s článkom 21 ods. 1 Charty bránia tomu, aby členský štát, v ktorom je pacient poistený, odmietol udeliť tomuto pacientovi povolenie stanovené v článku 8 ods. 1 tejto smernice, ak je v tomto členskom štáte dostupné nemocničné ošetrenie, ktorého lekárska účinnosť nie je sporná, ale používaný spôsob ošetrenia odporuje náboženskému presvedčeniu tohto pacienta s výnimkou toho, že je toto odmietnutie objektívne odôvodnené legitímnym cieľom spočívajúcom v zachovaní kapacity pre poskytovanie ošetrenia alebo lekárskej spôsobilosti, a predstavuje primeraný a nevyhnutný prostriedok umožňujúci dosiahnuť tento cieľ, čo musí overiť vnútroštátny súd. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že lotyšská vláda sa nemôže odvolávať na cieľ týkajúci sa potreby chrániť finančnú stabilitu systému sociálneho zabezpečenia na účely odôvodnenia odmietnutia udeliť povolenie podľa článku 8 ods. 1 smernice 2011/24 za takých okolností, o aké ide vo veci samej. Systém náhrad zavedený nariadením č. 883/2004 sa totiž odlišuje od systému upraveného smernicou 2011/24 v tom zmysle, že náhrada stanovená touto smernicou sa jednak vypočíta na základe sadzieb uplatniteľných na zdravotnú starostlivosť v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený, a jednak nepresahuje skutočné náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť, pokiaľ sú náklady na starostlivosť poskytovanú v hostiteľskom členskom štáte nižšie ako náklady na starostlivosť poskytnutú v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený. Vzhľadom na toto dvojité obmedzenie nemôže zdravotný systém členského štátu, v ktorom je pacient poistený, podliehať riziku zvýšených nákladov spojených s prevzatím nákladov na cezhraničnú starostlivosť a tento členský štát v zásade nebude vystavený dodatočnému finančnému zaťaženiu v prípade cezhraničnej starostlivosti. Pokiaľ ide ďalej o legitímny cieľ spočívajúci v zachovaní kapacity pre poskytovanie ošetrenia alebo lekárskej spôsobilosti, Súdny dvor uviedol, že odmietnutie vydať predchádzajúce povolenie stanovené v článku 8 ods. 1 smernice 2011/24 z dôvodu, že nie sú splnené požiadavky stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zavádza rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve. Spresnil, že na posúdenie toho, či je toto rozdielne zaobchádzanie primerané sledovanému cieľu, musí vnútroštátny súd preskúmať, či zohľadnenie náboženského presvedčenia pacientov pri uplatňovaní článku 8 ods. 5 a 6 smernice 2011/24 môže spôsobiť riziko pre plánovanie nemocničných ošetrení v členskom štáte, v ktorom sú poistení.
