Skutkový stav
Sťažovateľom v tejto veci bol sudca krajského súdu. Bol disciplinárne stíhaný a neskôr aj disciplinárnym senátom Najvyššieho správneho súdu ČR (ďalej len disciplinárny súd“) uznaný za vinného preto, že publikovaním svojich dvoch článkov na internetovej stránke pravnyprostor.cz narušil dôstojnosť sudcovskej funkcie. Týmto činom sa dopustil spáchania disciplinárneho previnenia, za ktoré mu bolo uložené disciplinárne opatrenie vo forme pokarhania.
Názor disciplinárneho súdu
Disciplinárny súd mal zato, že články zverejnené sudcom – sťažovateľom obsahovali príbehy, v ktorých boli hrubo neobjektívnym a dehonestujúcim spôsobom opísaní migranti, pracovníci neziskových organizácií a občianski aktivisti. V týchto článkoch mali byť použité aj vulgarizmy, sexuálne a násilné narážky. Sťažovateľ zverejnil takýmto spôsobom tri články, pričom ohľadne tretieho bol zbavený obvinenia.
Ústavná sťažnosť
Sťažovateľ sa po rozhodnutí disciplinárneho súdu obrátil na Ústavný súd ČR. V ústavnej sťažnosti tvrdil, že rozhodnutím disciplinárneho súdu bolo porušené jeho právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 17 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 10 Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Nekonal v úmysle poškodiť dôstojnosť a dobré meno sudcovského stavu. Podľa jeho názoru prostredníctvom svojich publikovaných článkov využil právo na slobodný prejav, ktoré mu vyplýva z Listiny základných práv a v medziach tohto práva následne vyjadril svoje názory prostredníctvom satirickej a umeleckej tvorby. Dodal, že články prezentoval iba pod uvedením svojho mena a priezviska, bez toho aby prezentoval, že zastáva funkciu sudcu.
Rozhodnutie Ústavného súdu ČR
Ústavný súd ČR po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že nie je dôvodná, konštatoval, že k zásahu do základných práv sťažovateľa nedošlo, resp. tieto neboli zistené.
Prečo?
Ústavný súd ČR odkázal na svoju skoršiu judikatúru v obdobných právnych veciach, ale aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Uviedol, že aj keď sudca nemôže byť úplne vylúčený z možnosti, aby realizoval svoje právo na slobodu prejavu, na druhej strane výkon takéhoto práva nie je výkon práva osoby, tým menej u sudcu úplne neobmedzený, ale obsahuje určité limity. Podľa čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 10 ods. 2 Dohovoru môže výkon slobody prejavu podliehať obmedzeniu z dôvodu zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Sudca sa pri výkone tohto práva nenachádza v úplne rovnakom postavení ako akýkoľvek iný občan. Je úplne zanedbateľné, či sa pri svojej literárnej činnosti ako sudca prezentuje alebo nie. Je sudcom denne a prísnejšie požiadavky pre jeho chovanie sa preto uplatnia aj v jeho každodennom občianskom živote. Na záver konštatoval nasledovné:
„Ústavní soud uzavírá, že soudce má představovat jistou společenskou autoritu a musí si tedy být vědom, že veškeré jeho počínání bude veřejností vnímáno citlivěji, než je tomu u jiných osob. Pokud publikuje satirické texty, které mají zřetelný politický podtext, musí brát na zřetel, že tato vyjádření mohou mít ve společnosti silnější dopad. Postavení soudce je ve srovnání s jinými zaměstnanci státu zcela specifické. Soudce, jakožto přímý vykonavatel jedné z mocí státu, je vybaven nejen výjimečnými pravomocemi, ale i výsadami, které mu umožňují vykonávat funkci nezávisle, nestranně a spravedlivě. Tomu ovšem konsekventně odpovídají i zvýšené požadavky na jeho osobní integritu a na jeho roli pro zachovávání důvěryhodnosti celé justice, které se, mimo jiné, projevují i v jistých omezeních v osobním životě a při výkonu politických práv. Jestliže se tedy někdo rozhodne být soudcem, bere tím na sebe dobrovolně i tato (zcela legitimní) omezení.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. IV. ÚS 2609/16, zo dňa 11.4.2017)
