Kľúč k riešeniu prílevu migrantov
Pred dvoma rokmi v lete nás zasiahla pomerne masívna migračná vlna, čo v mnohých sférach vyvolalo určité obavy a strach. Ako preventívne opatrenie prijala Rada Európskej únie rozhodnutie - Rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 80), ktorého cieľom je pomôcť spomínaným krajinám čeliť masívnemu prílevu migrantov. Toto rozhodnutie predpokladá počas obdobia dvoch rokov premiestnenie 120 000 osôb, ktoré jednoznačne potrebujú medzinárodnú ochranu, z týchto dvoch členských štátov do iných členských štátov Únie.
Je nevyhnutné spomenúť, že toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 78 ods. 3 ZFEÚ, ktorý jasne stanovuje, že: „ak sa jeden alebo viac členských štátov ocitne v núdzovej situácii v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín, môže Rada na návrh Komisie prijať dočasné opatrenia v prospech dotknutého, respektíve dotknutých členských štátov. Uznáša sa po porade s Európskym parlamentom“.
Čo vadilo Slovensku a Maďarsku?
Slovensko a Maďarsko, ktoré rovnako ako Česká republika a Rumunsko hlasovali v rámci Rady proti prijatiu tohto rozhodnutia, sa na Súdnom dvore domáhali jeho zrušenia, pričom uviedli jednak dôvody, ktoré majú preukázať, že pri jeho prijímaní došlo k procesným vadám alebo k výberu nesprávneho právneho základu, a jednak, že toto rozhodnutie nebolo vhodné ako reakcia na migračnú krízu, a ani potrebné na tento účel.
Do konania na Súdnom dvore vstúpilo v jeho priebehu Poľsko ako vedľajší účastník konania na podporu Slovenska a Maďarska, zatiaľ čo Belgicko, Nemecko, Grécko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Švédsko a Komisia vstúpili ako vedľajší účastníci konania na podporu Rady.
Rozhodnutie Súdneho dvora
Svojím rozsudkom vyneseným v dnešný deň Súdny dvor žaloby podané Slovenskom a Maďarskom zamietol v celom rozsahu.Následne uvádzame niektoré argumenty Súdneho dvora:
- Súdny dvor najprv vyvrátil tvrdenie, že sa mal uplatniť legislatívny postup (riadny legislatívny postup alebo mimoriadny legislatívny postup podľa článku 289 ZFEÚ) a to z dôvodu, že článok 78 ods. 3 ZFEÚ obsahuje požiadavku konzultácie s Európskym parlamentom pri prijímaní opatrenia podľa uvedeného ustanovenia. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatuje, že legislatívny postup sa uplatní len v prípade ustanovenia Zmlúv, ktoré na takýto postup výslovne odkazuje. Článok 78 ods. 3 ZFEÚ však neobsahuje žiaden výslovný odkaz na legislatívny postup, takže napadnuté rozhodnutie mohlo byť prijaté v rámci nelegislatívneho postupu, a preto predstavuje nelegislatívny akt.
- V rovnakom kontexte Súdny dvor rozhodol, že článok 78 ods. 3 ZFEÚ umožňuje inštitúciám Únie prijať všetky potrebné dočasné opatrenia ako účinnú a rýchlu odpoveď na núdzovú situáciu v dôsledku náhleho prílevu vysídlených osôb. Tieto opatrenia môžu tiež zaviesť výnimky z legislatívnych aktov, a to osobitne pod podmienkou, že takéto výnimky budú ohraničené z hľadiska rozsahu ich materiálnej aj časovej pôsobnosti a že ich cieľom ani dôsledkom nebude trvalé nahradenie alebo zmena legislatívnych aktov, čo je v prejednávanej veci splnené. Keďže napadnuté rozhodnutie predstavuje nelegislatívny akt, na jeho prijímanie sa nevzťahovali požiadavky na účasť národných parlamentov, ani na verejný charakter zasadnutia a hlasovania Rady (vzťahujúce sa len na legislatívne akty). Takisto časový rozsah pôsobnosti napadnutého rozhodnutia (konkrétne od 25. septembra 2015 do 26. septembra 2017) je presne vymedzený, takže nemožno spochybniť jeho dočasnú povahu.
- Súdny dvor ďalej rozhodol, že Rada nebola povinná prijať napadnuté rozhodnutie jednomyseľne, aj keď sa vzhľadom na už spomenuté zmeny musela odchýliť od pôvodného návrhu Komisie. Súdny dvor totiž konštatuje, že Komisia schválila zmenený návrh prostredníctvom dvoch svojich členov, ktorým na to udelilo oprávnenie Kolégium komisárov.
- Okrem toho sa Súdny dvor domnieva, že mechanizmus premiestnenia vytvorený napadnutým rozhodnutím nepredstavuje opatrenie, ktoré by bolo zjavne nevhodné na to, aby prispelo k dosiahnutiu ním sledovaného cieľa, ktorým je pomôcť Grécku a Taliansku zvládnuť dôsledky migračnej krízy z roku 2015.
- Súdny dvor v tejto súvislosti uvádza, že platnosť rozhodnutia nemožno spochybňovať na základe retrospektívnych úvah týkajúcich sa miery jeho účinnosti. Pokiaľ má totiž normotvorca Únie posúdiť budúce účinky novej právnej úpravy, jeho posúdenie možno spochybniť len vtedy, ak sa javí ako zjavne nesprávne vzhľadom na skutočnosti, ktoré mu boli známe v čase prijatia tejto právnej úpravy. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde, keďže Rada vykonala na základe detailného preskúmania dostupných štatistických údajov objektívnu analýzu očakávaných účinkov tohto opatrenia na dotknutú núdzovú situáciu. V tejto súvislosti Súdny dvor osobitne podotýka, že nízky počet doposiaľ uskutočnených premiestnení na základe napadnutého rozhodnutia možno vysvetliť celým súborom prvkov, ktoré Rada v čase jeho prijatia nemohla predvídať, a medzi ktoré patrí osobitne nedostatok spolupráce zo strany niektorých členských štátov.
Záver
Súdny dvor napokon konštatuje, že Rada sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že cieľ sledovaný napadnutým rozhodnutím nebolo možné dosiahnuť prostredníctvom menej obmedzujúcich opatrení. Preto Súdny dvor rozhodol, že Rada neprekročila rozsah svojej širokej miery voľnej úvahy, keď dospela k záveru, že mechanizmus zavedený rozhodnutím 2015/1523 týkajúci sa premiestnenia 40 000 osôb na dobrovoľnom základe, nie je postačujúci na zvládnutie bezprecedentného prílevu migrantov, ku ktorému došlo v priebehu júla a augusta roku 2015.
(zdroj: www.curia.europa.eu)
