Povolanie advokáta a jeho výkon je činnosť, s ktorou sa mnohí z nás stretávajú na dennej báze a azda si ani neraz neuvedomujúc, že najmä v súdnom konaní, je súčasne prvkom poskytujúcim aj právnu ochranu postavenú na princípe najvyššom, ústavnom. Ústava Slovenskej republiky v rámci svojich princípov odzrkadľuje a de facto aj kreuje isté zásady, ktoré zasahujú do viacerých právnych odvetví, kde predstavujú takmer elementárne piliere, od ktorých by sa nemalo odchyľovať, a naopak, na nich pri aplikácii a praxi právnych noriem dbať, a ich plne rešpektovať. V prípade posudzovania a zastupovania konania páchateľa, tieto princípy, zásady, taktiež zásadnou mierou vplývajú aj na samotné trestné konanie a jeho podobu či spôsob vedenia, a to v prípade zastupovania klienta advokátom najmä prostredníctvom článku 50 odseku 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, v jej siedmom oddiely, upravujúcom Právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého obsah sa pretavil aj do jedného z najzákladnejších princípov a síce práva na obhajobu, poňatého explicitne v nasledovnom znení: „obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.“
V zásade možno konštatovať, že poznanie zakotvených základných zásad a správne pochopenie ich podstaty je zároveň aj prejavom danosti pochopenia jednotlivých inštitútov a postupov v priebehu súdneho konania, vrátane trestného, umožňujúce tak i efektívnu a aktívnu aplikáciu práva v praxi, nevynímajúc zásadu zabezpečenia práva na obhajobu a teda aj plného uplatňovania výkonu povolania advokáta v tejto rovine.
Zabezpečenie samotného práva na obhajobu predstavuje de facto garanciu obvineného na uplatnenie svojich práv a obhajoby pred jemu vzneseným obvinením v priebehu celého procesu trestného súdneho konania a je súčasne legislatívnym vyjadrením aj úrovne demokratického štátu a jeho aparátu zabezpečenia základných ľudských práv a slobôd ako takých. A výkon advokácie (aj) pri zastupovaní obvinených, je toho nedielnou súčasťou.
„Advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.“ Tak definuje poslanie advokácie vo svojich všeobecných ustanoveniach v § 1 odseku 1 Zákon o advokácii, ako základný pilier úpravy oblasti týkajúcej sa advokátskeho povolania a jeho výkonu, s nasledovným doplňujúcim vymedzením v odseku 2: „výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).“
Personálny ako i individuálny prvok pri poskytovaní právnych služieb a vykonávaní advokácie ako takej na území Slovenskej republiky predstavujú práve advokáti (ako aj ďalšie fyzické osoby a právnické osoby uvedené v už spomínanej vyššie zmienenej zákonnej úprave advokácie za podmienok a spôsobom ďalej ustanoveným týmto zákonom). Aj popri potrebe pojmového vymedzenia osoby oprávnenej k výkonu slobodného advokátskeho povolania zákon o advokácii pritom taktiež pomenúva pomerne určito samotné predpoklady výkonu advokácie, keď definuje, že advokátom je tá osoba, ktorá je zapísaná do zoznamu advokátov vedených Slovenskou advokátskou komorou, pričom ďalej vo svojom paragrafovom znení uvádza aj prípady, kedy komora zápis do zoznamu advokátov vykoná, a to najmä s odkazom na § 3 ods. 1 Zákona o advokácii, keď na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia zapíše toho, kto:
je plne spôsobilý na právne úkony,
získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou (ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelanie v študijnom odbore právo),
získal najmenej trojročnú prax ako advokátsky koncipient s minimálnymi obsahovými nárokmi (podľa § 62a zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii); priebeh praxe sa preukazuje výkazom praxe,
absolvoval vzdelávanie v rozsahu a za podmienok určených stavovským predpisom komory,
zložil advokátsku skúšku,
je bezúhonný a spoľahlivý,
nemá právoplatne uložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu advokátov alebo disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu koncipientov,
nemá uložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu komerčných právnikov, disciplinárne opatrenie zbavenie notárskeho úradu, disciplinárne opatrenie zbavenie výkonu exekútorského úradu, disciplinárne opatrenie zbavenie výkonu funkcie prokurátora alebo disciplinárne opatrenie odvolanie z funkcie sudcu podľa osobitných predpisov,
nie je v čase zápisu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu okrem pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej, umeleckej alebo športovej činnosti, činnosti člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky alebo činnosti, ktorá nie je v rozpore s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania; o rozpore pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania rozhoduje komora,
splnil povinnosti uložené zákonom o advokácii ako bezodkladné písomné oznámenie komore adresu svojho sídla na území Slovenskej republiky, preukázať komore samostatnú poistnú zmluvu o poistení svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie a oznámiť komore spôsob, akým bude vykonávať advokáciu, ako aj ďalšie skutočnosti nevyhnutné na vedenie zoznamu advokátov (ktoré určí predpis komory) ,
a kto zložil v plnom znení sľub priamo zákonom ustanovený do rúk predsedu komory.
(ďalšie prípady rozšírenia zápisu osôb do zoznamu advokátov v podobe napríklad akademicky pôsobiacich osôb v odbore právo alebo osôb so statusom euroadvokát a pod. spolu s podmienkami k tomu danými ďalej upravuje zákonné znenie účinného predpisu o advokácii).
Pri výkone svojho povolania advokát prichádza prirodzene z danej pozície do kontaktu s rôznorodým množstvom subjektov, pri stretnutí s ktorými ako nastávajúcimi klientmi, ktorým má poskytovať svoje právne služby a zázemie, nielen dochádza ku vzájomnému konsenzu advokáta a jeho klienta, ale možno čakávať výskyt aj situácie, kedy dôjde tiež k stretu samotného vnútorného presvedčenia advokáta a konania páchateľa ako takého. Uvedené je o to viac zrejme exponované napríklad v prípadoch takzvaného výkonu ex offo zastupovania, kedy advokát zapísaný v zozname ex offo advokátov je povolaný ustanovením na zastupovanie a zabezpečenie obhajoby a práv obvineného v trestných veciach de facto bez jeho priameho vlastného výberu, možnosti voľby klienta a prevzatia jeho zastupovania oproti stavu, kedy ako bežne vykonávajúci advokát poskytuje právne služby na podklade či už oslovenia klientom, alebo na následnom zvážení možností a povahy prípadu, ku ktorej sám advokát svojvoľne po zrelej úvahe všetkých premenných vo finálnej podobe prijatia alebo odmietnutia súkromnej povahy zastupovania, napokon dospeje. Zákonodarca však dbal aj v týchto intenciách na možnosť odmietnutia poskytovania právnych služieb advokátom (pokiaľ nejde o zastupovanie ustanoveným advokátom podľa osobitných predpisov), resp. v tomto prípade v zmysle § 21 Zákona o advokácii priam na povinnosť odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak:
v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacej poskytol právne služby inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada,
sú záujmy advokáta alebo osôb jemu blízkych v rozpore so záujmami osoby, ktorej by sa právne služby mali poskytnúť,
protistranu zastupuje advokát, s ktorým vykonáva advokáciu spoločne,
informácia, ktorú má o inom klientovi alebo o bývalom klientovi, by mohla toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada, neoprávnene zvýhodniť,
vzhľadom na pracovnú zaťaženosť alebo dlhodobú neprítomnosť nemôže riadne chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
V ostatku je vo všeobecnosti pri zastupovaní advokátom tomuto dané zákonné oprávnenie odstúpenia od zmluvy o poskytovaní právnych služieb len zo závažných dôvodov, najmä ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom alebo pokyn klienta je v rozpore s predpismi komory, alebo v prípade, ak klient napriek poučeniu advokátom trvá na tom, aby advokát postupoval podľa jeho pokynu, ako aj vtedy, ak klient neposkytne primeraný preddavok, primerané doplnenie poskytnutého preddavku na odmenu alebo odmenu, hoci bol o to písomne požiadaný (okrem vecí poskytovania bezplatnej právnej služby).
V zásade však, pokiaľ hovoríme o potenciálnom strete vnútorného presvedčenia advokáta s konaním páchateľa, možno naň prihliadať tak z pozície aj existujúcej a rámcovej úpravy samotného vzťahu advokáta a klienta pri poskytovaní právnych služieb, ako aj z pozície osobnej dispozície prístupu advokáta k veci a klientovi na podklade jeho vlastných vnútorných pohnútok, ktoré sú však i tak do viac či menej zásadnej miery, pomenované až oklieštené primárnou nevyhnutnosťou existencie profesionality pri výkone tohto povolania a úpravy, ktorá priamo na základné poňatie vzájomnej koexistencie vzťahu vykonávajúceho advokáta a klienta, na tento i poukazuje, odkazuje. V tomto smere je potrebné poznamenať, že výkon práv, povinností či postavenia advokáta sa však neobmedzuje len na zákonom danú úpravu (či už v podobe zákona o advokácii alebo napríklad Trestného poriadku). S postavením výkonu povolania advokáta - ako aj Slovenská advokátska komora sama vo svojom schválenom Advokátskom poriadku už v jeho preambule deklaruje – „sa nerozlučne spája škála etických povinností voči klientom a voči súdom a orgánom, pred ktorými advokát presadzuje záujmy svojho klienta, alebo pred ktorými koná v jeho mene.“ A práve v podobe inštitútu Advokátskeho poriadku, doplňujúco nachádzame súbor pravidiel profesijnej etiky, ku ktorej je advokát povinný ju aj dodržiavať v podobe podrobnejšie upravených práv a povinností pri výkone advokácie a v medziach zákona, z čoho napokon predmetný poriadok a jeho podoba aj vyvstáva. Advokátsky poriadok sa pritom už vo svojej druhej časti venuje oblasti úpravy s názvom Vzťah advokáta ku klientovi, kde už v úvodnom ustanovení stanovuje v § 3 zásadný predpoklad o tom, že: „vzťah advokáta a klienta sa zakladá na vzájomnej dôvere.“ Táto premisa je súčasne významovo podstatná a zásadná tak pre samotnú existenciu funkčného vzťahu advokáta a klienta, ako aj jeho následnej koexistencie, až po napokon jeho zánik, resp. možnosť odstúpenia advokáta od poskytovania právnych služieb.
S otázkou prístupu dôvery ako i prípadného stretu vnútorného presvedčenia advokáta zastupujúceho páchateľa trestnej činnosti s konaním tohto jeho klienta, sa však možno niekedy stretnúť aj pri ponímaní takto zastúpených a mediálne exponovanejších klientov advokátmi tiež u samotnej verejnosti, zväčša laickej a to najmä v prípadoch ustanoveného zastupovania ex offo v trestných veciach. Ide poväčšinou o prípady, kedy občania alebo širšia verejnosť má tendenciu stotožňovať výkon advokácie v tomto prípade obhajoby údajných závadových osôb s takmer aktívnou účasťou samotného advokáta na „páchaní“ takejto vopred neraz prezumovanej tiež závadovej činnosti klienta, za ktorú je súdený (či v prípade výberu advokáta klientom na súkromnej báze aj dokonca na posudzovaní až odcudzovaní takto advokátom poskytovaných právnych služieb akoby za odmenu pochádzajúcu zo zdrojov samotnej údajnej trestnej činnosti páchanej klientom, pre ktorú je potenciálne aj súdený).
K danému možno uviesť aj názor nami oslovenej Slovenskej advokátskej komory, ktorá ďalej k tejto problematike uviedla, že dôvodom pre obdobné závery (nielen) verejnosti je „neznalosť základných práv a nepochopenie úlohy advokácie. Medzi ľudské práva uvedené aj v ústave SR je prístup k spravodlivosti vrátane právnej pomoci – teda prístupu k advokátovi. Práve z tohto dôvodu máme napríklad aj inštitút ex offo obhajoby, kde aj ten, kto nemá finančné prostriedky na obhajcu, má nárok na právnu pomoc hradenú štátom. Bežne si ľudia zamieňajú úlohu obhajoby základných práv (ktoré majú aj osoby obvinené a odsúdené) s obhajobou spáchaných trestných činov. Hlavnou úlohou advokácie je, že pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.“ Pričom taktiež uviedla, že: „advokáti zastupujú klientov aj proti štátu a často sú práve oni jediní, ktorí „stoja na strane klienta“ a chránia jeho záujmy a práva, vrátane tých základných. Aj v takých prípadoch, kedy ide o nespravodlivo stíhaných – stačí sa pozrieť do minulosti, kedy bolo viacero advokátov aj perzekvovaných za to, že obhajovali socialistických disidentov.“
V tejto súvislosti sme sa snažili priamo osloviť aj osobu z praxe, spĺňajúcu v rámci vyššie spomínanej problematiky (aj) popísané atribúty až ambivalentného ponímania zastupovania klientely v trestných veciach, či už v súvislosti s jeho výkonom praxe ako ex offo advokáta alebo ako aj jeho výkonu advokácie na podklade oslovenia klientom v tej ktorej trestnej a mediálne sledovanej kauzy, tento krát v podobe osobe JUDr. Tomáša Rosinu. Advokáta pôsobiaceho v advokátskej kancelárii so sídlom v Banskej Bystrici so všeobecnou praxou, ktorý v minulosti vystupoval ako obhajca napríklad aj vo veciach rozpustenia Ľudovej strany Naše Slovensko, či aktuálne ako zástupca Mariána Kotlebu v jeho prebiehajúcom trestnom procese ohľadom prideľovania kontroverzných šekov obvineného pre spáchanie trestného činu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd. Taktiež ako advokát obžalovaného Petra Paľova pôsobil v prípade vraždy nástražným výbušným systémom mestského poslanca Mareka Rakovského v Žiari nad Hronom, alebo ako právny zástupca osoby Viktora Križiaka, advokáta známeho nejedným prípadom zastupovania klientov z takzvaného slovenského podsvetia.
Advokát Tomáš Rosina nám poskytol v rámci položených otázok kratšie vyjadrenie, a ako sám uvádza:
„Viacerí moji kolegovia vrátane mňa už majú skúsenosti s tým, že z dôvodu prevzatia obhajoby osôb, ktoré sú časťou verejnosti vnímané „negatívne“, boli konfrontovaní s negatívnymi reakciami. V tejto súvislosti si dovolím zvýrazniť, že v zmysle zákona o advokácii má každý právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta.“
Na otázku, či existuje nejaký prípad, kedy by vyslovene odmietol klienta (v trestnej veci i všeobecne) zastupovať, či sa tak už stalo a ak áno, prečo, ďalej uviedol:
„Ak som nejaký prípad v minulosti odmietol tak jedine z dôvodu, že nebola prítomná dôvera medzi mnou a klientom, ktorá je nevyhnutná na to, aby som mohol klienta vo veci riadne obhajovať.“
Zaujímalo nás aj to, čo robí advokát v prípade, ak sa mu klient ku skutku, pre ktorý je obvinený, prizná, avšak chce, aby advokát tvrdil a hájil i tak jeho nevinu. Resp. či sa ako advokát pýta klienta, zaujíma sa, aká je v skutočnosti pravda?
„Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a najmä sa riadiť jeho pokynmi, ak sú tieto v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ak sa teda klient rozhodne pristupovať k veci tak, že popiera svoju vinu a v tomto smere chce, aby bola tak vykonávaná aj obhajoba (a to aj za situácie, že skutok, pre ktorý je obvinený reálne spáchal), je to jeho právo a advokát je povinný to rešpektovať a skutkovo a právne argumentovať v trestnom konaní v jeho prospech.“
A napokon – ako sme túto tému rozoberali už aj vyššie v zmysle daných skutočností a myšlienok – nám bolo zodpovedané aj to, čo je podľa neho dôvodom, pre ktorý niekedy verejnosť predpokladá alebo si myslí, že advokát obhajujúci údajné kriminálne závadové osoby, je rovnako „závadový“ a berú jeho činnosť pri zastupovaní tak, že im „pomáha“, aby unikli trestu?
„Môžem sa len domnievať, že je to nedostatočná informovanosť verejnosti o postavení, resp. vôbec o úlohe advokáta v trestnom konaní. Stotožňovať osobu advokáta s jeho klientom nie je správne. Advokát je totiž prirodzenou (a najmä zákonnou) určitou „protiváhou“ orgánom činným v trestnom konaní.
Ako som už spomenul, advokát je povinný sa riadiť pokynmi klienta, čo je jeho zákonná povinnosť a je teda povinný zákonným spôsobom „pomáhať“ svojmu klientovi. Ak by tak advokát nepostupoval, vystavoval by sa riziku disciplinárneho postihu zo strany SAK. K ďalšej časti otázky treba podotknúť, že o prípadnej vine a následnom treste rozhoduje súd v rámci trestného konania, kde zákon priznáva osobe, voči ktorej sa takéto trestné konanie vedie, určité právne prostriedky na svoju obranu, ktoré môže využívať. Laická verejnosť si toto veľakrát neuvedomuje a má tendenciu podľahnúť predčasnému „odsúdeniu“ osôb v rámci mediálneho priestoru a to bez toho, aby do detailov poznali konkrétny vyšetrovací (súdny) spis, bez ktorého znalosti nie je možné si urobiť obraz o konkrétnej trestnej veci.“
K otázke stretu vnútorného presvedčenia advokáta a konania páchateľa, tak i v daných súvislostiach možno pristupovať diferenciačným pohľadom, avšak vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu ako na strane advokáta tak i klienta samotného, a taktiež i cez prizmu samotnej právnej a stavovskej úpravy, ktorá priamo uvádza jednak povinnosť advokáta pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi (okrem situácie, ak by pokyny klienta boli v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, kedy advokát nie je nimi viazaný, o čom klienta vhodným spôsobom poučí), ako aj jeho povinnosť pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pričom, pri poskytovaní právnych služieb advokátom je prvoradý záujem klienta, ktorého oprávnené záujmy majú prednosť pred inými záujmami advokáta (ako aj pred jeho ohľadom na iných advokátov). A to všetko na podklade bázy prvoradého profesionálneho prístupu k veci i klientovi, avšak súčasne s pomerne dostatočným priestorom aj pre prípadný výskyt nesúladu vlastného presvedčenia advokáta vo vzťahu smerom k veci alebo osobe klienta a jeho následného, i formálneho uplatnenia, či výhrady.
