Sťažovateľkou bola pani B. Jansen, nórska štátna občianka, ktorá sa narodila v roku 1992 a žije v Osle. Prípad sa týka zákazu kontaktu sťažovateľky s jej dcérou A., ktorá sa narodila v roku 2011 a ktorá bola odobratá z jej starostlivosti a umiestnená do náhradnej rodiny. Pani Jansen aj s dcérou žili krátky čas s rodičmi sťažovateľky, ktorí sú nórski Rómovia, až kým ich otec sťažovateľky nevyhodil. Sťažovateľka spolu s dieťaťom bývali v rodinnom centre až do februára 2012, kedy odišla naspäť k svojim rodičom. Krátko potom nórsky úrad starostlivosti o deti a mládež (Barnevernet) vydal príkaz na okamžité odobratie dieťaťa a jeho umiestnenie do náhradnej rodiny na tajnej adrese. V rozhodnutí sa uvádzalo, že Barnevernet rodinu sťažovateľky poznal už dlhý čas, a že rodina sa vyhýbala asistencii. Sťažovateľke bol poskytnutý kontakt v trvaní jednej hodiny za týždeň pod dozorom. Tento príkaz bol potvrdený Mestským súdom v Osle. V septembri 2012 bolo dieťa umiestnené do inej náhradnej rodiny z dôvodu obavy z únosu dieťaťa, nakoľko náhradná matka Barnevernetu nahlásila, že ju sledovalo auto patriace otcovi sťažovateľky. Z tohto dôvodu bol kontakt zredukovaný na hodinu mesačne pod policajným dozorom. Trvalý príkaz na odobratie bol vydaný v decembri 2012 a pani Jansen a otec dieťaťa mali umožnené vidieť svoju dcéru jednu hodinu štyrikrát ročne. Rodičom nebolo známe miesto pobytu dieťaťa. Po napadnutí rozhodnutia o kontakte pani Jansen aj otcom A., súd prvého stupňa rozhodol, že je v najlepšom záujme dieťaťa nemať vôbec žiaden kontakt s rodičmi. Rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím súdom, avšak najvyšší súd v októbri 2014 vrátil vec späť na nižší súd. Odvolací súd v apríli 2015 znova potvrdil svoje rozhodnutie o zákaze kontaktu a v júli 2015 bola pani Jansen zamietnutá možnosť opätovne podať odvolanie na najvyšší súd. Hlavným dôvodom pre obmedzenie kontaktu bolo nebezpečenstvo únosu A. rodinou pani Jansen, čo by bolo škodlivé pre dieťa, a možnosť, že tajná adresa náhradnej rodiny bude odhalená. Súdy taktiež posudzovali rodičovské schopnosti pani Jansen a jej schopnosť čeliť svojmu násilnému a kontrolujúcemu otcovi. Zobrali do úvahy pozadie rómskej rodiny, avšak bez záveru, že by toto pozadie malo vplyv na obmedzenie kontaktu.
Pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) pani Jansen namietala porušenie článku 8 Dohovoru z dôvodu zákazu kontaktu so svojou dcérou.
Vo svojom rozsudku ESĽP skonštatoval, že z dôkazov predložených vnútroštátnymi súdmi bolo možné vyvodiť záver, že existuje reálne riziko únosu, ktoré pochádzalo prevažne od otca sťažovateľky. ESĽP preto nemohol konštatovať, že vnútroštátne súdy sa dopustili nesprávneho posúdenia rizika únosu a kvalifikovali ho ako „skutočné riziko“ v súlade s vnútroštátnou judikatúrou. ESĽP ďalej poznamenal, že vnútroštátne súdy posúdili situáciu sťažovateľky a A. nielen v okamihu, keď bola A. umiestnená do náhradnej starostlivosti, ale sledovali aj neskorší vývoj situácie v rodine. Podľa názoru ESĽP nebol dôvod namietať, že vnútroštátne orgány nevykonali dostatočné hĺbkové preskúmanie prípadu, alebo že rozhodnutie nebolo prijaté na základe najlepšieho záujmu A.
Otázkou však zostalo, či rozhodnutie najvyššieho súdu bolo založené na výklade a uplatňovaní pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ v súlade s judikatúrou ESĽP, berúc pritom do úvahy hlavnú zásadu, podľa ktorej by sa príkaz na odobratie mal považovať za dočasné opatrenie, ktoré sa má ukončiť hneď, ako to okolnosti umožnia, a vzápätí má nasledovať pozitívny záväzok prijať opatrenia na uľahčenie zlúčenia rodiny, pokiaľ je to možné. ESĽP konštatoval, že riziko únosu sa netýkalo len momentu, kedy sa uskutočnili kontaktné stretnutia, ale aj nebezpečenstva, že náhradná rodina bude odhalená rodine sťažovateľky. Zatiaľ čo ESĽP pripustil, že organizovanie takýchto stretnutí by preto mohlo byť zložité, a že akýkoľvek počet stretnutí by mohol potenciálne znamenať, že miesto pobytu A. bude odhalené, zároveň zdôraznil, že sa nikdy nepredpokladalo, že sa zorganizujú viac ako štyri stretnutia ročne , čo bol faktor, ktorý by znížil riziko zistenia miesta pobytu A. a ťažkosti s orgánmi. Napadnuté rozhodnutie okrem toho spôsobilo nebezpečenstvo skutočného obmedzenia rodinných vzťahov medzi sťažovateľkou a A. Rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezameriavalo na znovuzískanie A. sťažovateľkou, ani na prípravu na znovuzjednotenie v blízkej budúcnosti, ale na ochranu A. pred možným únosom a jeho dôsledkami. Vzhľadom na okolnosti prerokovávanej veci ESĽP dospel k záveru, že existuje riziko, že A. úplne stratí kontakt so svojou matkou. Podľa judikatúry ESĽP je nevyhnutné zvážiť aj dlhodobé účinky, ktoré môže mať trvalé oddelenie dieťaťa od jeho biologickej matky. O to viac, že oddelenie A. od jej matky môže viesť aj k odcudzeniu A. od svojej rómskej identity. Na záver, hoci ESĽP pripustil, že rozhodnutia vnútroštátnych orgánov boli prijaté s presvedčením, že sú v najlepšom záujme dieťaťa, a že vhodnosť zásahov vnútroštátnych orgánov v oblasti starostlivosti o deti sa v jednotlivých štátoch líši, ESĽP skonštatoval, že v tomto prípade potenciálne negatívne dlhodobé dôsledky straty kontaktu s matkou pre A., ako aj pozitívny záväzok štátu prijať opatrenia na uľahčenie zlúčenia rodiny hneď, ako to bude primerane uskutočniteľné, neboli dostatočne vzaté do úvahy. Preto ESĽP konštatoval porušenie článku 8 Dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 EUR.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR
