Žalobca sa svojou žalobou podanou na Okresný súd pre Prahu 6 (Okresný súd) domáhal zaplatenia sumy vo výške 600 EUR s príslušenstvom. Žalobca totiž za rezerváciu letu z Frankurtu do Mníchova a následne z Mníchova do Prahy zaplatil a tieto lety prevádzkované žalovaným boli zrušené z dôvodu štrajku zamestnancov žalovaného. Okresný súd však žalobu žalobcu zamietol. Štrajk označil za mimoriadnu okolnosť, ktorú nebolo možné zamedziť ani v prípade, ak by došlo k prijatiu všetkých primeraných opatrení podľa článku 5 ods. 3 Nariadenia (ES) č. 261/2004, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá náhrad a pomoci cestujúcim v prípade odpretia nástupu na palubu, zrušenia alebo významného oneskorenia letu (Nariadenie). Povinnosť žalobcu nahradiť škodu Okresný súd nepovažoval za danú.
Sťažovateľ sa proti rozhodnutiu Okresného súdu odvolal a vo veci rozhodoval Mestský súd v Prahe (Mestský súd), ktorý rozhodnutie Okresného súdu potvrdil. Odkázal na bod 14 Nariadenia, podľa ktorého je jednou z mimoriadnych okolností, ktorým nebolo možné zabrániť, aj štrajk. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že žalovaný ako dopravca vykonal primerané opatrenia na zabránenie vzniku škodlivých následkov. Pred štrajkom rokoval s odbormi a dokonca sa s návrhom na zastavenie štrajku obrátill na príslušný súd. Z toho dôvodu mal Mestský súd za to, že boli dané liberačné dôvody na strane žalovaného.
Žalobca však proti rozhodnutiu Mestského súdu podal dovolanie. Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) mal za to, že dovolanie je prípustné, nakoľko záviselo na vyriešení otázky, ktorá doposiaľ v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu nebola vyriešená. Ide o otázku hmotného práva, a to či štrajk zamestnancov leteckej spoločnosti predstavuje mimoriadnu okolnosť, ktorú nebolo možné zamedziť ani ak by došli k prijatiu všetkých primeraných opatrení podľa článku 5 ods. 3 Nariadenia. Najvyšší súd preto dovolanie považoval za dôvodné.
Podľa článku 5 ods. 3 Nariadenia platí, že letecký dopravca nie je povinný platiť náhradu podľa článku 7 v prípade, ak vie preukázať, že zrušenie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým by nebolo možné zabrániť ani keby boli prijaté všetky primerané opatrenia.
Krajký súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal aj na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. V prvom z týchto rozhodnutí (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci F. O. Proti T. L., C-22/11) sa Súdny dvor zaoberal otázkou výkladu pojmu odopretie nástupu na palubu. Okrem toho sa však Súdny dvor Európskej únie venoval aj tomu, že štrajk zamestnancov letiska skutočne predstavuje mimoriadnu okolnosť v zmysle Nariadenia. Detailnejšiu analýzu problematiky ale neuskutočnil.
Druhé Krajským súdom citované rozhodnutie Súdneho dvora vo veci H. K. a další proti TUIfly GmbH, C-195/17 však obsahuje odlišný názor. Súdny dvor Európskej únie v ňom uviedol, že pojem mimoriadne okolnosti musí byť vykladaný skôr reštriktívne. Je nutné posudzovať dve kumulatívne podmienky pre existenciu mimoriadnej okolnosti, a to, že ide o udalosť, ktorá nie je z dôvodu jej povahy alebo pôvodu vlastná bežnému výkonu činnosti leteckého dopravcu a vymykajú sa jeho účinnej kontrole.
Vo vzťahu k tzv. divokému štrajku, ktorý bol reakciou na reštrukturalizáciu leteckého dopravcu a ktorý bol spontánne zvolaný zamestnancami čerpajúcimi voľno z dôvodu choroby a ktorý spôsobil počas cca jedného týždňa obzvlášť vysokú mieru neprítomnosti leteckého personálu Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že nejde o mimoriadnu okolnosť a letecký dopravca je teda povinný nahradiť vzniknutú škodu. Svoje závery Súdny dvor Európskej únie odôvodnil aj tým, že pri výkladu pojmu mimoriadna okolnosť nie je možné robiť rozdiel medzi štrajkom, ktorý je legálny a medzi nelegálnym štrajkom.
Z vyššie uvedeného názoru Súdneho dvora Európskej únie potom možno usúdiť, že riadne zvolaný štrajk zamestnancov nepredstavuje mimoriadnu okolnosť v zmysle Nariadenia. Je tomu tak preto, že mimoriadnou okolnosťou nie je ani tzv. divoký štrajk, pri ktorom možnosť dopravcu reagovať naň bola značne obmedzená. Z toho dôvodu riadne vyhlásený štrajk je skutočnosťou, na ktorú má dopravca možnosť pripraviť sa a reagovať a preto ide o skutočnosť v jeho sfére a skutočnosť, ktorá je vlastná jeho bežnej činnosti.
Súdny dvor Európskej únie sa problematike venoval aj v ďalších svojich rozhodnutiach, a to napríklad vo veci Airhelp Ltd proti Scandinavian Airlines System Denmark – Norway – Sweden, C-28/20. V posudzovanom prípade išlo o štrajk vyvolaný odborovými zväzmi pilotov v súvislosti s vypovedaním kolektívnej zmluvy a neuspokojivými výsledkami vyjednávania. Štrajk trval sedem dní a v jeho dôsledku došlo ku zrušeniu viac ako 4000 letov. Súdny dvor Európskej únie uviedol, že tento štrajk bol udalosťou, ktorá je vlastná bežnému výkonu činnosti dopravcu. Okrem toho tento štrajk bol predvídateľný a dopravca mal možnosť pripraviť sa naň a prípadne aj zmierniť jeho dôsledky, čím si do istej miery zachoval kontrolu nad týmito udalosťami. Pri reštriktívnom výklade pojmu mimoriadna udalosť je však pod tento pojem možné podradiť iba tie okolnosti, nad ktorými dopravca nemal žiadnu kontrolu.
Štrajkami, ktoré sú uvedené v bode 14 Nariadenia, mal normotvorca namysli také štrajky, ktoré nie sú vnútorne späté s činnosťou konkrétneho leteckého dopravcu. Pôjde teda najmä o štrajky pracovníkov riadenia letovej premávky alebo zamestnancov letiska (tak ako v prvom citovanom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie). Tieto štrajky totiž nespadajú do výkonu činnosť dopravcu a teda sa vymykajú jeho kontrole.
Štrajky, ktoré sú vyhlásené vlastnými zamestnancami dopravcu, predstavujú vnútornú udalosť na strane dopravcu. Tieto štrajky by mohli byť považované za mimoriadnu okolnosť iba výnimočne, a to v prípade, ak by štrajk vychádzal z požiadaviek, ktoré môžu splniť iba orgány verejnej moci a teda sa vymykajú kontrole dopravcu.
Najvyšší súd preto uviedol, že výklad Súdneho dvora Európskej únie je smerodajný aj pre jeho rozhodovanie. Pokiaľ teda Mestský súd uviedol, že štrajk zamestnancov žalovaného, ktorý bol vopred naplánovaný, je mimoriadnou okolnosťou v zmysle Nariadenia, jeho názor je v rozpore s Nariadením tak ako toto Nariadenie vykladá rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie.
Najvyšší súd preto rozhodnutie Mestského súdu zrušil, nakoľko bolo vecne nesprávne. Vzhľadom na to, že dôvody, pre ktoré zrušil rozhodnutie Mestského súdu dopadajú aj na rozhodnutie Okresného súdu, zrušil aj rozhodnutie Okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24. júna 2021, sp. zn.: 25 Cdo 1271/2021
