Dňa 1. augusta 2024 vydal Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) nález pod sp. zn. III. ÚS 679/24 vyslovujúc porušenie práv sťažovateľky, pričom tá ako vlastníčka podielu v bytovom družstve pristúpila ako dlžník k úveru jej syna a dlh zaistila svojim podielom v bytovom družstve. Následne jej však bola uložená všeobecnými súdmi povinnosť vysťahovať sa, vzhľadom na nesplatenie úveru.
Skutkový stav a rozhodnutia všeobecných súdov
Sťažovateľka ako členka bytového družstva a nájomca bytu pristúpila k dlhu svojho syna vo výške približne pol milióna Kč, voči spoločnosti Gorstello, a.s. (spoločnosť), keď spolu so synom podpísali so spoločnosťou dohodu o urovnaní, v ktorej uznali dlh zo zmluvy o pôžičke a zaviazali sa splatiť ho do jedného roka. Pre zabezpečenie dlhu previedli podiel sťažovateľky v bytovom družstve na spoločnosť, pričom sťažovateľka v byte bývala aj naďalej z titulu podnájomnej zmluvy. Dohoda o urovnaní stanovovala, že ak neuhradia dlh do roku, družstevný podiel ostane vo vlastníctve spoločnosti za cenu rovnajúcu sa nesplatenej výške dlhu. Keďže ani po roku k splatení dlhu nedošlo, spoločnosť previedla družstevný podiel na tretiu stranu, ktorá následne podala žalobu na vypratanie bytu.
Okresný súd konštatoval, že dohoda medzi spoločnosťou a dlžníkmi neobsahuje hodnotové ocenenie družstevného podielu, aj keď táto hodnota zjavne prevyšovala výšku dlhu. Aj napriek tomu zastával názor, že takýto zabezpečovací prevod nie je automaticky neplatný, aj keď je poznačený takýmto nepomerom. Rovnako nesúhlasil s tvrdeniami sťažovateľky, že dohoda je v rozpore s dobrými mravmi a nezistil ani zneužitie tiesne či neskúsenosti sťažovateľky. Vo výsledky vyslovil, že sťažovateľka nemá právny nárok užívať byt, keďže do jedného roku dlh nebol splatený. Mestský súd sa k odvolaniu sťažovateľky postavil tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil a plne sa stotožnil s jeho skutkovými aj právnymi závermi. Dovolanie v predmetnej veci bolo Najvyšším súdom Českej republiky odmietnuté.
Závery Ústavného súdu
Ústavný súd v prvom rade konštatoval, že sťažovateľka spolu s jej synom sú v predmetnej situácii v postavení spotrebiteľa voči spoločnosti, a teda ide o spotrebiteľský úver. Ďalej vyhodnotil, že problematikou v tomto kontexte je aplikácia ustanovení zákona v rámci ochrany spotrebiteľa. Špecificky ide o interpretáciu ustanovenia § 113 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého ak sa použije k zabezpečeniu spotrebiteľského úveru nehnuteľnosť alebo vecné právo k nej, môže ísť v tomto prípade iba o záložné právo, pričom k iným dojednaniam zabezpečenia spotrebiteľského úveru sa nebude prihliadať.
Podľa Ústavného súdu je pri posúdení tejto situácie otázkou, či sa predmetné ustanovenie zákona vzťahuje aj na prípad sťažovateľky, a je potrebné zobrať do úvahy aj zmysel, účel a funkciu predmetného zákona, ako aj pridruženú európsku legislatívu, a nielen samotný text ustanovenia. Cieľom zákona je totiž poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany, pričom pokiaľ sa na zabezpečenie úveru používa nehnuteľnosť, je zámerom zachovať spotrebiteľovi možnosť, aby si ponechal vlastnícke právo k zabezpečovanej nehnuteľnosti, keďže podstatným faktom je, že ide o nehnuteľnosť určenú na bývanie. Ustanovenie obsahuje výhradne formu záložného práva, čo má zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol pripravený o majetok značnej hodnoty bez možnosti získať prevyšujúcu čiastku z rozdielu medzi spotrebiteľským úverom a hodnotou nehnuteľnosti slúžiacej na zabezpečenie úveru.
Vo výsledku podľa Ústavného súdu nie je rozdiel v zabezpečení úveru podielom v bytovom družstve a samotnou nehnuteľnosťou. V obidvoch prípadoch totiž ide o zabezpečenie vlastníckeho práva voči nehnuteľnosti, v ktorej osoba žije a v obidvoch prípadoch je dôležité, aby osoba v prípade predaja zálohu dostala rozdiel medzi výškou dlhu a hodnotou nehnuteľnosti. Podstatným je aj fakt, že podiel v bytovom družstve v podstate predstavuje plnohodnotnú alternatívu k vlastníctvu bytovej jednotky. To znamená, že spomínané ustanovenie sa neuplatní len v prípade zabezpečenia spotrebiteľského úveru nehnuteľnosťou, ale aj podielom v bytovom družstve. Je teda úlohou súdu zhodnotiť, či je predmetné ustanovenie v zmluve primerané a ak nie je, nemal by naň prihliadať.
Spotrebiteľský úver zabezpečený podielom v bytovom družstve
Ústavný súd vzhľadom na vyššie uvedené vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky, a to konkrétne právo na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva. Rozhodnutia Najvyššieho súdu, mestského súdu a okresného súdu v tejto veci preto boli Ústavným súdom zrušené.
