Spotrebiteľské zmluvy o propagácii reklamnej plochy - aké neprijateľné podmienky môžu obsahovať?

Čo je predmetom zmlúv o propagácii reklamnej plochy?

Ak chce súkromný vlastník rodinného domu, auta alebo iného objektu ponúknuť plochu (napr. na fasáde domu, karosérii auta a pod.) na prenájom reklamy, môže uzavrieť s uvedenými spoločnosťami predmetnú zmluvu o propagácii reklamnej plochy. Následne dané spoločnosti inzerujú na svojej webovej stránke predmetné objekty, na ktoré sa má umiestniť reklama s cieľom nájsť záujemcu o reklamu. V predmetnej zmluve sa teda dodávateľ (podnikateľský subjekt) zaviaže zaistiť propagáciu plochy ako voľnej reklamnej plochy a objednávateľ (spotrebiteľ) sa zaviaže zaplatiť jednorazovú peňažnú čiastku, pričom táto čiastka ,,nie je vratná, a to ani v prípade ukončenia tejto zmluvy z akéhokoľvek dôvodu“. Taktiež býva zmluvnými stranami dohodnutá automatická prolongácia (predĺženie) danej zmluvy, pričom je možné ukončiť ju výpoveďou.

V prípade podnikateľského subjektu výpoveďou bez udania dôvodu alebo v prípade spotrebiteľa písomne doporučenou najneskôr 30 dní pred automatickou prolongáciou zmluvy. Tieto zmluvy sú uzatvárané podľa obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, ktorého úprava viac vyhovuje podnikateľským subjektom (obdobne ako v Slovenskej republike je tu možnosť uzavrieť tzv. fakultatívny obchod – hoci zo zákona by sa úprava obchodného zákonníka na subjekty právneho vzťahu nevzťahovala, tieto môžu prejaviť vôľu, aby sa tak stalo – podľa českej právnej úpravy však takáto dohoda strán nie je prípustná, ak smeruje k zhoršeniu právneho postavenia účastníka zmluvy, ktorý nie je podnikateľom[1]).

Rozhodovacia prax súdov

České súdy nerozhodovali v tejto otázke konštantne, nezhodli sa v nasledujúcich otázkach:

• či je platnou dohoda zmluvných strán riadiť sa obchodným zákonníkom,
• o aký typ zmluvy ide (napr. zmluva o dielo) alebo ide o nepomenovanú zmluvu a
• ktoré ustanovenia zmluvy o propagácii reklamnej plochy sú neplatné z hľadiska úpravy ochrany spotrebiteľa.

Z toho dôvodu vydal Najvyšší súd Českej republiky (ďalej ako „NS ČR“) stanovisko, ktoré má zjednotiť právne názory nižších súdov.[2] Toto stanovisko nie je de iure záväzné, avšak de facto áno, pretože Najvyšší súd je v hierarchii všeobecného súdnictva najvyššie.

Stanovisko NS ČR

V stanovisku NS ČR určil, že zmluva o propagácii reklamnej plochy je nepomenovanou (inominátnou) zmluvou, ktorú môžu zmluvné strany uzavrieť aj podľa obchodného zákonníka, ak to nezhoršuje postavenie spotrebiteľa. O zmluvu o dielo nemôže ísť preto, že vymedzený predmet zmluvy (t. j. ponuka plochy k reklamným účelom) nespĺňa zákonné kritéria diela (to znamená, že nejde o zhotovenie, montáž, údržbu, opravu, úpravu veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti)[3]. Nepôjde ani o mandátnu zmluvu, pretože umiestnenie údajov a informácií na webovej stránke nie je konaním mandatára menom mandanta.

Neprijateľné podmienky v predmetných zmluvách

Hoci sa zmluva riadi obchodným zákonníkom, stále platí ustanovenie občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť – ak sa dá oddeliť od ostatného obsahu.[4] Ako bolo písané vyššie, niektoré z konkrétnych ustanovení zmluvy aj NS ČR vyhlásil za neplatné, pretože spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neplatnými sú dojednania danej zmluvy týkajúce sa :

• nenávratnosti plnenia poskytnutého spotrebiteľom bez ohľadu na dôvod, pre ktorý dôjde k predčasnému ukončeniu zmluvy tam, kde zákon vrátenie vzájomne poskytnutého plnenia predpokladá,
• povinnosti spotrebiteľa platiť zmluvnú pokutu a paušálne náklady za prípadné písomné upomienky, keď na druhej strane dodávateľ takúto povinnosť nemá,
• automatického predlžovania platnosti zmluvy, a
• odlišného režimu účinnosti výpovede zmluvy pre každú zo zmluvných strán.

Porovnanie českej a slovenskej právnej úpravy

Česká právna úprava je v oblasti tzv. fakultatívnych obchodov podrobnejšia. V prípade spotrebiteľskej zmluvy uzavretej podľa obchodného zákonníka odkazuje na ustanovenia občianskeho zákonníka v prospech ochrany spotrebiteľa; stanovuje, že podriadenie sa režimu obchodného zákonníka nemôže zhoršiť postavenie spotrebiteľa v porovnaní so zmluvou uzavretou podľa občianskeho zákonníka. V prípade Slovenskej republiky takéto ustanovenia v § 262 Obchodného zákonníka[5] chýbajú, no slovenské súdy by v obdobných prípadoch mohli rozhodovať cez prizmu materialistického výkladu, teda prostredníctvom princípu ochrany spotrebiteľa, ktorý je momentálne často presadzovaný a diskutovaný. Teda na dané zmluvy by takisto uplatnili ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.