V konaní o určenie právneho dôvodu, výšky a poradia pohľadávky, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Prešov (Okresný súd), bol sťažovateľ jedným zo žalovaných. S rozhodnutím Okresného súdu sa však sťažovateľ nestotožnil a podal voči nemu odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodoval Krajský súd v Prešove (Krajský súd), pričom potvrdil rozhodnutie Okresného súdu. Sťažovateľ preto prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči rozhodnutiu Krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (Najvyšší súd) však dovolanie sťažovateľa odmietol, pričom odmietnutie zdôvodnil nesplnením osobitnej procesnej podmienky zastúpenia advokátom v rámci dovolacieho konania.
V rámci ústavnej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol, že svojmu právnemu zástupcovi udelil plnomocenstvo na zastupovanie v dovolacom konaní. Najvyšší súd si však pre vylúčenie pochybností o tomto plnomocenstve vyžiadal, aby právny zástupca sťažovateľa predložil ďalšie plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní. Právny zástupca sťažovateľa preto Najvyššiemu súdu predložil ďalšie plnomocenstvo vo forme elektronického dokumentu podpísaného zaručeným podpisom právneho zástupcu ako advokáta. Najvyšší súd však ani jedno z týchto plnomocenstiev nepovažoval za plnomocenstvo preukazujúce oprávnenie právneho zástupcu zastupovať sťažovateľa v dovolacom konaní. Najvyšší súd uviedol, že druhé plnomocenstvo predložené právnym zástupcom sťažovateľa nespĺňalo formálne požiadavky týkajúce sa formy jeho predloženia.
Z prvého plnomocenstva, ktoré právny zástupca sťažovateľa Najvyššiemu súdu predložil vyplývalo, že právny zástupca bol sťažovateľom splnomocnený „aby podával opravné prostriedky“, a to bez toho, aby bolo bližšie uvedené, že má ísť iba o riadne opravné prostriedky. Najvyšší súd však dovolanie neodmietol, no v konaní pokračoval a vyžiadal si predloženie druhého plnomocenstva, ktoré mu právny zástupca sťažovateľa predložil.
Najvyšší súd však spochybnil formu druhého plnomocenstva predloženého právnym zástupcom sťažovateľa, nie jeho obsah. Podľa názoru sťažovateľa však povinnosť predložiť plnomocenstvo v súdnom konaní v jeho origináli so zaručeným elektronickým podpisom splnomocniteľa alebo vo forme dokumentu vytvoreného zaručenou konverziou nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Ak Najvyšší súd napriek tomu požadoval predloženie plnomocenstva v origináli, mal na to sťažovateľa vyzvať. Následne sťažovateľ poukázal na relevantné ustanovenia Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente.
Ďalej namietal postup Najvyššieho súdu, ktorý ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie doručoval priamo sťažovateľovi, aj napriek tomu, že sťažovateľ bol po vyčiarknutí právneho zástupcu zo zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory zastúpený ďalším právnym zástupcom, a to advokátskou kanceláriou.
Sťažovateľ svoju argumentáciu ukončil konštatovaním, že podľa jeho názoru nesprávnym právnym posúdení veci, nesprávnou aplikáciou právnych predpisov „a najmä nezohľadnením vzájomného vzťahu Zákona o súdoch a Zákona o e-Governmente ako zákona lex specialis a lex generalis“ došlo k porušeniu jeho základných práv.
Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) vo svojom náleze úvodom uviedol, že posúdenie splnenia podmienok na uskutočnenie konania patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Avšak, skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu vtedy, ak nimi vyvodené závery sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a teda zároveň neospravedlniteľné, neudržateľné a porušujúce základné práva či slobody.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že v prípade, ak splnomocnenie na zastupovanie je prostredníctvom elektronických prostriedkov predložené iba vo fotokópii bez platného zaručeného elektronického podpisu dovolateľa, je nevyhnutné predložiť potvrdenie o zaručenej elektronickej konverzii originálu tohto splnomocnenia do elektronickej podoby alebo do 10 dní predložiť originál tohto splnomocnenia. Konštatoval, že posudzovanom prípade bolo Okresnému súdu elektronickými prostriedkami doručené splnomocnenie udelené sťažovateľom právnemu zástupcovi na zastupovanie v dovolacom konaní iba vo fotokópii so zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu (t. j. bez zaručeného elektronického podpisu sťažovateľa), ako aj bez potvrdenia o vykonaní zaručenej konverzie tohto splnomocnenia alebo predloženia originálu. Z toho dôvodu Najvyšší súd dospel k záveru, že na plnomocenstve absentuje kvalifikovaný podpis sťažovateľa, a teda absentuje obligatórna náležitosť tohto plnomocenstva.
Po vyžiadaní si spisu a oboznámení sa s takto udeleným plnomocenstvom Ústavný súd uviedol, že si je vedomý, že sa v rámci právnej teórie vyskytujú dva názory na špecifikáciu plnomocenstva udeleného dovolateľom advokátovi v dovolacom konaní.
Prvý názor vyžaduje, aby v texte plnomocenstva bolo výslovne uvedené, že ide o plnomocenstvo na zastupovanie v dovolacom konaní. Názor je odôvodnený tým, že plnomocenstvo udelené na celé konanie zaniká právoplatnosťou rozhodnutia. Podľa druhého názoru však plnomocenstvo udelené na celé konanie oprávňuje splnomocnenca na všetky úkony aj po právoplatnosti rozhodnutia, pretože dovolacie konania nie je samostatným konaním ako súčasťou konania ako celku. So zreteľom na účel základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu Ústavný súd uvádza, že si osvojil právny názor o celistvosti súdneho konania, ktorého súčasťou je aj dovolacie konanie.
Ústavný súd ďalej uvádza, že prvé plnomocenstvo bolo plnomocenstvom udeleným advokátovi a aj napriek tomu, že nie je špecifikované výslovne aj na dovolacie konanie, expressis verbis sa v ňom uvádza, že splnomocniteľ zmocňuje splnomocnenca okrem iného i na „podávanie opravných prostriedkov“, a „to všetko i vtedy, keď je podľa právnych predpisov potrebné osobitné splnomocnenie“. Ústavný súd zároveň uviedol, že za ústavne udržateľný považuje taký výklad, podľa ktorého pojem opravné prostriedky zahŕňa aj mimoriadne opravné prostriedky (t. j. dovolanie). Opačný výklad by hraničil s právnym formalizmom na úkor ochrany práv sporových strán.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd dospel k názoru, že prvé plnomocenstvo vyhovuje požiadavkám riadne udeleného plnomocenstva sťažovateľom na zastupovanie dovolacom konaní a bolo udelené platne.
V súvislosti s vyžiadaním si druhého plnomocenstva Najvyšším súdom Ústavný súd uvádza, že na druhé plnomocenstvo pri svojom rozhodovaní neprihliadal, nakoľko malo formálne nedostatky. Druhé splnomocnenie doručené vo veci konajúcim súdom nespĺňalo formálne náležitosti a nebolo v dodatočnej lehote doručené v listinnej podobe (t. j. v origináli) ani vo forme zaručenej konverzie. V tejto súvislosti preto Ústavný súd námietky sťažovateľa považuje za neopodstatnené.
Námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho doručovania napadnutého uznesenia priamo sťažovateľovi, aj napriek tomu, že bol zastúpený advokátskou kanceláriou, Ústavný súd taktiež považoval za neopodstatnené.
Ústavný súd teda konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu nedostatku poskytnutia súdnej ochrany Najvyšším súdom, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad a aplikáciu právnych noriem. Z toho dôvodu napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
zdroj: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. Novembra 2020, sp. zn: II. ÚS 348/2020
