Primárne a sekundárne právo
Právo Európskej únie možno vo všeobecnosti rozdeliť na právo primárne a právo sekundárne. Primárne právo v EÚ predstavujú zmluvy, ktoré sú východiskovým bodom pre právne predpisy EÚ. Z historického hľadiska sú to zmluvy, ktoré založili tri Európske spoločenstvá, a to EHS, Euratom a Montánna únia a primárne právo tedatvoria jednak zakladateľské zmluvy, ako aj zmluvy o pristúpení jednotlivých členských štátov k EÚ. Sekundárne právo je súbor právnych aktov, ktoré vychádzajú zo zásad a cieľov jednotlivých zmlúv. Vydanie právneho aktu je teda výsledkom legislatívneho procesu, ktorý pozostáva z predloženia návrhu, jeho prerokovania a rozhodnutia o jeho prijatí. Medzi sekundárne právo patria nariadenia, smernice, rozhodnutia a nezáväzné akty inštitúcií (odporúčania a stanoviská), čo predstavuje súbor právnych aktov, ktorý vychádza zo zásad a cieľov zmlúv.
Transponovanie smernice
Smernica je súčasťou sekundárneho práva EÚ. Uvedené znamená, že jej vydaniu predchádza návrh, prerokovanie a konečné rozhodnutie o jej prijatí, pričom ide o právny akt, ktorým sa stanovuje cieľ, ktorý majú členské štáty EÚ dosiahnuť. Na rozdiel od nariadenia je preto záväzným „len“ cieľ prijatej smernice a nie jej celé znenie. Členské štáty preto majú možnosť navrhnúť a prijať vlastné právne predpisy, ktorými tento cieľ, ktorý konkrétna smernica stanovuje, dosiahnu. Tento proces preberania a začlenenia smernice do práva členského štátu sa nazýva transponovanie. Transponovanie smernice má z praktického hľadiska viacero výhod, najmä avšak nie výlučne skutočnosť, že vzhľadom na určité osobitosti vo fungovaní, zriadení či legislatíve jednotlivých členských štátov majú tieto možnosť spôsob, znenie aj ďalšie detaily uplatnenia smernice vo svojom právnom poriadku prispôsobiť konkrétnym potrebám a zvyklostiam.
Po vydaní smernice majú jednotlivé členské štáty lehotu, do konca ktorej musia pod podmienkou sankcie smernicu transponovať. V praxi môže nastať viacero situácií, a to jednak, situácia, kedy členský štát smernicu riadne v uvedenej lehote transponuje do svojho právneho poriadku prijatím zákona alebo iného právneho aktu, situácia, kedy smernicu nie je potrebné transponovať z dôvodu, že právo členského štátu bolo v súlade so samotnou smernicou už pred jej prijatím a napokon situácia, kedy členský štát smernicu v lehote netransponoval a jeho vnútroštátna legislatíva nie je v súlade a nedosahuje ciele prijatej smernice.
Pri samotnej aplikácii smerníc rozlišujeme dve možnosti, ktoré bližšie špecifikujeme v tomto článku a ktorými sú:
- Priama aplikácia smerníc,
- Nepriama aplikácia smerníc.
Priama aplikácia smerníc
Priama aplikácia smerníc, resp. priamy účinok smerníc znamená aplikácia bez potreby akéhokoľvek ďalšieho vnútroštátneho zákona alebo právneho aktu. Prichádza do úvahy len ako ultima ratio (krajný prostriedok), čo znamená, že len v prípade, keď to nie je možné prijať ako vnútroštátne ustanovenie.
Ustanovenie smernice má priamy účinok, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky:
- Ak uplynula transpozičná lehota – to znamená, že dátum, ku ktorému mala byť prebratá do vnútroštátneho právneho poriadku už uplynul. Tu je ešte potrebné dodať, že štát nemôže sankcionovať F.O. a ani P.O., ktorá by konala v súlade so smernicou, ktorá nebola transponovaná v predpísanej lehote.
- Smernica nebola transponovaná vôbec alebo bola transponovaná, ale neskoro, nesprávne alebo neúplne – ide o situácie, kedy smernica nebola vôbec transponovaná do slovenského právneho poriadku aj napriek tomu, že transponovaná mala byť. Zároveň ide aj o situácie, kedy členský štát ponechá v platnosti predpisy, ktoré sú so smernicou v rozpore alebo ich príjme ako vnútorný predpis, a tým pádom nemá všeobecné záväzný charakter, ktorý mať musí.
- Smernica obsahuje jasné, presné a nepodmienené stanovené práva a povinnosti – ak by smernica vo všeobecnosti ustanovovala len práva a povinnosti, nebolo by v praxi možné ich jednoznačne určiť a aplikovať. Zároveň výkon práva alebo povinnosti nesmie byť v smernici podmienené prijatím ďalšieho právneho aktu, napr. zákona alebo vyhlášky, pri ktorej má štát veľkú mieru úvahy. Ako následok podmienenia by mohol byť prijatý napr. postup, ktorý zo samotnej smernice nie je možné vyvodiť, a tým pádom by sa neumožnila ani samotná aplikácia smernice.
- Smernica neukladá povinnosti F.O. ani P.O. –Povinnosti, ktoré vyplývajú zo smernice sa nemôžu uplatňovať v súkromnoprávnych sporoch a ani v sporoch medzi F.O., P.O. a štátom alebo štátnym orgánom. To znamená, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu, tak ako mal, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať F.O. alebo P.O. a preto im nemôže byť uložená na základe smernice, ktorá nebola prebratá, žiadna povinnosť. Pri právach, ktoré vyplývajú z netransponovanej smernice to platí naopak. F.O. aj P.O. sa môžu domáhať všetkých práv, ktoré im z netransponovanej smernice vyplývajú.
V prípade, že by boli naplnené všetky štyri podmienky je možná priama aplikácia smernice v členskom štáte.
Čo však v prípade, že by neboli splnené všetky vyššie uvedené podmienky? V takomto prípade môže jednotlivec postúpiť nasledovné kroky:
- v prípade slovenského súdneho konania môže vyzvať súd, aby príslušné normy vykladal v súlade so smernicou,
- môže vyzvať súd , aby v konaní neaplikoval normy, ktoré sú v rozpore so smernicou,
- žalovať Slovenskú republiku o náhradu škody spôsobenú netransponovanou smernicou.
Nepriama aplikácia smerníc
Nepriamy účinok smerníc spočíva v povinnosti tzv. eurokonformného výkladu. Eurokonformný výklad znamená, že ustanovenia vnútroštátneho práva musia byť interpretované tak, aby neboli v rozpore so smernicou a zároveň platí to, že členský štát sa musí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.
