Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že byt patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu v podiele 1/2 a žalovanej v podiele 1/2. Vychádzal zo skutočnosti, že strany sa bližšie poznali od roku 1997 a žili spolu ako druh a družka. Dňa 23. júla 2004 bola uzatvorená kúpna zmluva, podľa ktorej žalovaná nadobudla sporný byt. Žalobca sa finančne podieľal na úhrade kúpnej ceny, popri žalovanej sa stal spoludlžníkom z hypotekárneho úveru a zúčastňoval sa aj na rekonštrukcii sporného bytu – uvedené v konaní nebolo sporné. V auguste toho istého roku bol žalobcovi pridelený družstevný byt. Žalobca a žalovaná uzavreli 28. mája 2005 manželstvo, ktoré bolo neskôr právoplatne rozvedené k 31. marcu 2011.
Podľa súdu prvého stupňa žalobca osvedčil svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení a preukázal tiež existenciu dohody účastníkov konania v čase kúpy sporného bytu, podľa ktorej sporný byt bude predstavovať predmet ich podielového spoluvlastníctva. Súd uzavretie takejto dohody po dokazovaní vyvodil najmä zo zistení o investovaní finančných prostriedkov, uzavretí zmluvy o hypotekárnom úvere, organizovaní rekonštrukčných prác na byte a nedomáhaní sa vrátenia vynaložených prostriedkov. Vzhľadom na to, že účastníci dohody nestanovili konkrétny spoluvlastnícky podiel jednotlivých spoluvlastníkov, súd vychádzal z domnienky vyplývajúcej z § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka[1].
Odvolací súd na odvolania oboch strán sporu napadnutý rozsudok potvrdil. Doplnil, že zmluvu o založení podielového spoluvlastníctva možno uzavrieť aj samostatne pred nadobúdacím úkonom a to i ústne alebo konkludentne.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná a Najvyšší súd SR jej dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
Na základe ústavnej sťažnosti žalovanej Ústavný súd SR nálezom rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu bolo porušené, tento rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu ústavný súd poukázal na to, že vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti veci sa javí ako extrémne nelogický záver odvolacieho súdu o úmysle žalobcu stať sa spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keď aj samotný žalobca súhlasil s tým, aby sa napriek jeho finančným investíciám výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti stala žalovaná, čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedka. Súhlas s výkladom odvolacieho súdu by v konečnom dôsledku znamenalo, že ktokoľvek, kto poskytol tretej osobe peňažné prostriedky, aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnou cestou domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti len z tohto titulu.
„Takýto výklad nielenže nenachádza oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale prieči sa zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, bytom derivatívnym spôsobom, písomnou zmluvou, za zákonom ustanovených podmienok a vkladom do katastra nehnuteľností.“
Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie opätovne potvrdil ako vecne správny. Poukázal najmä na to, že v katastrálnom konaní je pre platnosť prevodu vlastníctva podstatné to, čo zodpovedá vôli zmluvných strán. Zároveň z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že v katastri nehnuteľností sa zapisujú aj nehnuteľnosti, ktoré spadajú do bezpodielového spoluvlastníctva manželov napriek tomu, že jeden z manželov nie je uvedený ako vlastník v návrhu na vklad.
Aj proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že došlo k nerešpektovaniu nálezu ústavného súdu, ktorý je pre odvolací súd právne záväzný. Dovolateľka považovala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za rozhodnutie založené na nesprávnom posúdení veci pre nesprávne vyriešenie odvolacím súdom hneď troch v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neriešených právnych otázok, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho. Týmito otázkami sú
otázka možnosti uzavretia dohody o podielovom spoluvlastníctve k existujúcej nehnuteľnosti ústnou formou,
otázka možnosti simulácie právneho úkonu v časti účastníkov právneho vzťahu alebo otázka možnosti dojednania platného disimulovaného úkonu medzi iným okruhom účastníkov, než aký je tu v prípade úkonu simulovaného a
otázka platnosti disimulovaného právneho úkonu, týkajúceho sa nehnuteľnosti, pokiaľ je tento urobený v ústnej forme.
K prvej otázke bolo podľa dovolacieho súdu možné prisvedčiť dovolateľke v tom, že platný právny poriadok Slovenskej republiky pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmluvami predpisuje obligatórnu písomnú formu právnych úkonov, pri prevodoch vlastníckeho práva sprísnenú navyše požiadavkou na prejavy účastníkov na tej istej listine a zapisovanie zmien vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Táto jednoznačná právna úprava je zároveň dôvodom, pre ktorý pri už nálezom spomínanom derivatívnom nadobúdaní vlastníckeho práva nemôžu platiť závery formulované vo vzťahu k nadobúdaniu originárnemu, najmä ale prípadná ústna dohoda o spoluvlastníctve sa nemôže stať spôsobilým podkladom zápisu v katastri, ale by nanajvýš mohla viesť k započatiu oprávnenej držby smerujúcej k nadobudnutiu práva inak a to vydržaním. Len zdanlivo tu pritom ide o prípad obdobný nadobúdaniu do bezpodielového spoluvlastníctva, spomínaného odvolacím súdom, pri ktorom odvolací súd pomlčal o tom, že pri nadobúdaní do bezpodielového spoluvlastníctva ide o zákonný následok zmluvnej aktivity hoc aj len jedného manžela.
„V tomto prípade tak podľa dovolacieho súdu správna odpoveď na dovolaním položenú otázku znie tak, že dohodu (zmluvu) o vzniku (nadobudnutí) podielového spoluvlastníctva k existujúcej nehnuteľnosti, spôsobilú poslúžiť ako podklad pre vyznačenie zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri, možno uzavrieť (platne) len písomne (a to v súlade s § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka za podmienky sústredenia prejavov vôle všetkých účastníkov prevodného úkonu na tej istej listine).“
Ani v prípade druhej otázky nemožno súhlasiť s odvolacím súdom. Otázka odvolania sa na iný než výslovne dojednaný právny úkon aj otázka simulácie a disimulácie právnych úkonov) spravidla súvisí s problémom neplatnosti právnych úkonov pre obchádzanie zákona či dokonca výslovný rozpor s ním. Ak sa však má uplatniť úprava o simulácii a disimulácii, treba trvať na tom, že simulácia sa môže týkať len obsahu právneho vzťahu, teda z neho plynúcich práv a povinností jednotlivých účastníkov (subjektov) právneho vzťahu a nie aj samotných subjektov.
Pri otázke možnosti platnosti zastretého právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti, pokiaľ je tento urobený len ústnou formou, sa dovolací súd stotožnil s dovolateľkou a nesúhlasil s odvolacím súdom. Ak je výslovne v zákone ustanovenou podmienkou náhrady zastieracieho (simulovaného) právneho úkonu úkonom zastretým (disimulovaným) okrem zhody takého úkonu s vôľou účastníkov aj splnenie všetkých jeho náležitostí, nemôže byť predmetom akejkoľvek polemiky fakt, že práve splnenie tejto druhej podmienky neprichádza do úvahy u tých právnych úkonov, pre ktoré zákon ustanovil povinnú písomnú formu. Odpoveď na tretiu dovolaním položenú otázku preto možno formulovať tak, že náležitosťou vyžadovanou pre platnosť zastretého právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti je aj písomná forma úkonu.
Ak odvolací súd problém neposudzoval aj z týchto uhlov pohľadu, jeho rozhodnutia vyznievajúceho v neprospech žalovanej bolo výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zdroj: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2020 sp. zn. 3 Cdo 43/2019
