S týmto negatívnym fenoménom sa stretol takmer každý z nás. Stačí si zaspomínať na školské časy a v pamäti sa nám vynorí slabší spolužiak, ktorému robila partia silnejších zo života peklo. Šikana tu bola v minulosti a je aj dnes. Deti sú však v súčasnosti na úplne inej psychickej úrovni, ako tomu bolo kedysi. V súvislosti s rozvojom vedy a techniky a neobmedzeným prístupom k informáciám sú metódy „šikanátorov“ oveľa sofistikovanejšie a niekedy aj krutejšie.
Dôkazom sú prípady šikanovania, ktoré sa odohrali v dávnejšej i nedávnej minulosti a to priamo na Slovensku. Slovenskom otriasol prípad chlapca s pomliaždeninami hlavy, ktorého dobili spolužiaci, alebo video z východného Slovenska, na ktorom dve dievčatá bijú svoju rovesníčku. Voči takýmto prejavom tých „najslabších“, ktoré sú často zachytené na videách sa musíme, ako vyspelá spoločnosť, rázne dištancovať. V opačnom prípade je pozícia Slovenska medzi „demokratickou elitou“ sveta veľmi otázna.
Čo je to šikanovanie?
Šikanovanie môžeme označiť ako úmyselné konanie, ktorého cieľom je fyzicky alebo psychicky ublížiť druhej osobe. Dôležitým znakom je opakovanie tejto činnosti a psychická alebo fyzická prevaha útočníka/útočníkov nad obeťou. „Jednorazová bitka“ relatívne vyrovnaných sokov sa za šikanu nebude považovať. Šikana sa vyskytuje predovšetkým medzi deťmi v školských a mimoškolských zariadeniach, no nie je vylúčená ani medzi dospelými na pracoviskách a podobne. Pre účely tohto príspevku budeme hovoriť len o šikane medzi deťmi.
Najzradnejšou esenciou šikanovania je práve jej skrytosť. O obetiach mnohokrát nikto ani nevie, z dôvodu, že tie sa o tom boja niekomu povedať. Šikanovanie tak môže prebiehať relatívne dlhé časové obdobie, ktoré si okolie ani nemusí všimnúť. Nepriamymi signálmi sú napríklad sociálna izolácia dieťaťa, nesústredenie sa, smútok, strach chodiť do školy.
Šikanovanie sa prejavuje prevahou nad obeťou, nadávkami, urážaním, vyžadovaním si, aby obeť niečo konala alebo nekonala a v najhorších prípadoch aj rôznymi formami fyzického násilia, ktoré dosahuje rôznu intenzitu.
Ako bojovať so šikanou?
Prvoradú úlohu majú rodičia, pedagógovia, či iní zamestnanci školy. Tí musia deti sledovať a všímať si vyššie spomínané nepriame signály. Dôležitá je dostatočná komunikácia a vytváranie prostredia, v ktorom sa dieťa nemusí báť o svojich problémoch hovoriť. Nakoľko sa jedná o citlivé spory, vznikajúce často medzi deťmi, ktoré ani nie sú trestne zodpovedné, je právne riešenie až jednou z posledných možných riešení.
Prvou pomocou po zistení šikany, je získať dostatok informácii od obete, ale aj možných svedkov a nakoniec sa zamerať na agresora. Nie je však vhodné konfrontovať agresora s obeťou alebo svedkami, aby sa predišlo prípadnej pomste alebo sekundárnej traumatizácii. Ohľaduplne treba pristupovať aj k agresorovi, ktorý sa niekedy správa takýmto spôsobom, pretože je sám obeťou šikany, či týrania v domácom prostredí.
Dôležitú úlohu zohrávajú aj školy, ktoré musia šikanovanie rázne odsúdiť, zakotviť jej definíciu (jej súčasťou by mali byť konania, ktoré samé deti považujú za šikanu), stanoviť možné tresty za šikanovanie a vytvárať prostredie, v ktorom nie je hanbou bez strachu hovoriť o šikanovaní a jeho obetiach.
Pri menej závažných spôsoboch šikanovania treba postupovať v zmysle príslušného školského poriadku, ktorý by mal postup pri zistení šikany upravovať, spolupracovať s rodičmi agresora a obete a snažiť sa výchovne pôsobiť na agresora, napríklad napomenutím, pohrozením trestom v prípade opakovania...
Pri závažných konaniach, ktoré zasahujú do telesnej integrity je možne obrátiť sa na akékoľvek oddelenie Policajného zboru. Konania totiž môžu napĺňať skutkové podstaty trestných činov vydierania (§189 Trestného zákona), nátlaku (§ 192 Trestného zákona), ublíženia na zdraví (§155-157 Trestného zákona), ale aj iných trestných činov v závislosti od konkrétneho prípadu. Opomínať ale netreba § 95 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný zákon):
- „Mladistvý mladší ako pätnásť rokov, ktorý v čase spáchania činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.“
Skutková podstata trestného činu šikanovania v našom právnom poriadku neexistuje. Prameňom, ktorý s predmetnou problematikou súvisí je aj Dohovor o právach dieťaťa, prijatý a otvorený na podpis, ratifikáciu a pristúpenie rezolúciou Valného zhromaždenia z 20. novembra 1989 (ďalej len Dohovor). Podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru: „Nijaké dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému alebo nezákonnému zasahovaniu do vlastného súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Dieťa má nárok na právnu ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.“
Problém šikanovania, je v súčasnosti veľmi pálčivý. Jeho riešenie sa však odvíja od úplného základu, teda komunikácie s rodičom, pedagógom, či inou osobou v obdobnom postavení. Šikanu je potrebné identifikovať a zastaviť už v počiatkoch. V opačnom prípade sa môže stať „vstupnou bránou“ k budúcej kriminalizácii agresorov.
Zdroj: prevenciasikanovania.sk, matepravo.sk
