Dňa 22. októbra 2024 rozhodol Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Kobaliya a ďalší proti Rusku, kde vyslovil, že ruský zákon o „zahraničných agentoch“ porušuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Tento zákon totiž ukladal mnohým mimovládnym organizáciám, médiám či dokonca jednotlivcom, aby sa registrovali ako „zahraniční agenti“ a vykazovali rôzne správy ohľadom ich činnosti či súkromného života pod hrozbou vysokých pokút. ESĽP vyslovil, že takáto legislatíva porušuje vo vzťahu ku všetkým sťažovateľom čl. 10 (sloboda prejavu) a čl. 11 (sloboda zhromažďovania a združovania) Dohovoru, zároveň aj čl. 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Dohovoru vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom.
Skutkový stav
Prípad sa týka zákona o „zahraničných agentoch“, ktorý bol prijatý v roku 2012 v Rusku, a v rámci ktorého sa postupne zavádzali a rozširovali obmedzenia už od jeho prijatia. Na ESĽP sa so sťažnosťou voči tomuto zákonu obrátilo 107 sťažovateľov, medzi ktorými sú mimovládne organizácie, médiá či jednotlivci – ide napr. o rádio Slobodná Európa, rôznych novinárov, aktivistov, volebných pozorovateľov a iných osôb či organizácií, ktorých sa tento zákon dotkol.
Právna úprava mimovládnych organizácií bola obohatená o niektoré obmedzenia rozšírená už v roku 2012, keď sa zaviedla povinnosť registrovať sa ako „zahraničný agent“ pre mimovládne organizácie, ktoré sa politicky angažujú a dostávajú dotácie zo zahraničia, pričom takéto označenie museli uvádzať aj v rámci ich publikácií (teda poznámku, že ide o informácie od organizácie, ktorá je „zahraničným agentom“). Takáto povinnosť bola postupom rokov zavedená aj pre médiá, novinárov, redaktorov, či akékoľvek osoby zapojené do politických aktivít. Okrem toho mali rozšírené povinností týkajúce sa účtovníctva či rôzne oznamovacie povinnosti.
V roku 2022 bol prijatý „zákon o zahraničných agentoch“, ktorý tieto povinnosti rozšíril aj na subjekty, ktoré dostávali zahraničnú podporu, alebo boli pod akýmkoľvek zahraničným vplyvom. Povinnosti označovania publikácií informáciou, že pochádzajú od „zahraničných agentov“ zákon rozšíril aj na webové stránky, profily či príspevky na sociálnych sieťach a dokonca na rôzne typy komunikácie, ako napríklad podania na súdy. Porušenie vyššie uvedených povinností sa spájalo s vysokými pokutami a inými administratívnymi či trestnými sankciami, ako napríklad zákaz zastávať verejnú funkciu, dostávať štátne granty, či učiť na školách. Publikácie od „zahraničných agentov“ dokonca podliehali podobnej cenzúre ako pornografický či násilný obsah.
Rozhodnutie ESĽP
ESĽP sa touto ruskou legislatívou zaoberal už v rozhodnutí Ecodefence a ďalší proti Rusku, kde vyslovil porušenie čl. 11 Dohovoru, avšak aj napriek tomu Rusko túto legislatívu nezmenilo, naopak ešte rozšírilo jej pôsobnosť a obmedzenia v nej zahrnuté. V prípade Kobaliya a ďalší proti Rusku rozhodol ESĽP o porušení čl. 8, 10 a 11 Dohovoru.
Porušenie čl. 10 a 11 Dohovoru (teda slobody prejavu a slobody zhromažďovania a združovania) bolo vyslovené vo vzťahu k sťažovateľom ako skupine. Podľa ESĽP sa v súvislosti s výsledkami rozhodnutia Ecodevence a ďalší proti Rusku namiesto zmiernenia nedostatkov tejto legislatívy jej rámec ešte viac vzdialil od noriem Dohovoru. ESĽP taktiež vyslovil, že povinnosť označovania pomenovaním „zahraničný agent“ je stigmatizujúce a zavádzajúce. K takémuto záveru prišiel najmä preto, že podľa prieskumov takéto slovné spojenie väčšina populácie spája so „zradou“ či „nepriateľmi ľudu“, ako aj v súvislosti so zákazom takýchto subjektov zastávať verejnú funkciu či učiť na školách, čo len prehlbovalo stigmu. Rusko navyše nepredložilo žiaden dôkaz, podľa ktorého by ktorýkoľvek zo 107 sťažovateľov bol naozaj kontrolovaný zo zahraničia, či konal v záujme akejkoľvek zahraničnej entity. Takáto povinnosť spolu s mierou závažnosti sankcií mala podľa ESĽP za cieľ skôr potrestať a umlčať tieto subjekty, namiesto požiadavky zabezpečenia transparentnosti, čo nebolo proporcionálne a vyústilo do tzv. mraziaceho účinku (chilling effect) na verejnú diskusiu a občiansku angažovanosť.
Ďalej ESĽP vyslovil aj porušenie práva na rešpektovanie súkromného života, zakotvené čl. 8 Dohovoru, a to individuálne voči jednotlivým sťažovateľom, keďže ich označenie za „zahraničných agentov“ malo dopad na ich profesionálny aj sociálny život. V dôsledku takéhoto označenia totiž nemali napríklad prístup k verejným funkciám, nemohli učiť či písať publikácie pre deti, a museli oznamovať pravidelne svoje príjmy a výdavky, čo ich v konečnom dôsledku len zaťažovalo a zastrašovalo. A to všetko aj napriek tomu, že neexistoval dôkaz o tom, že by tieto osoby konali v záujme zahraničných entít. Takéto opatrenia podľa ESĽP teda nepredstavovali záruku národnej bezpečnosti ani transparentnosti a nemožno ich považovať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
Aj keď Rusko už nie je členským štátom Rady Európy a ani zmluvným štátom Dohovoru, ESĽP má aj naďalej jurisdikciu rozhodovať o sťažnostiach smerujúcich proti Rusku, pokiaľ sa týkajú porušenia Dohovoru, ku ktorému došlo pred odstúpením Ruska od Dohovoru, teda pred 16. septembrom 2022. Uvedené vyplýva z čl. 58 ods. 2 Dohovoru, čo potvrdil aj samotný ESĽP na plenárnom zasadnutí, výsledkom ktorého je Rezolúcia zo dňa 22. marca 2024.
