Rozsudok pokrýva tri sťažnosti podané sťažovateľom v súvislosti s odpočúvaním realizovaným Slovenskou informačnou službou (SIS) v r. 2005 až 2006 v rámci akcie „Gorila“. Na žiadosť SIS vydal Krajský súd v Bratislave tri príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov (odpočúvanie). Pôvodný materiál získaný odpočúvaním (zvukové záznamy a ich prepisy) a ďalší odvodený materiál (analytické správy) bol v dispozícii SIS. Pôvodný materiál získaný na základe prvých dvoch príkazov bol v roku 2008 zničený. Pôvodný materiál získaný na základe tretieho príkazu, ako aj odvodený materiál na základe všetkých troch príkazov SIS v súlade s § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe uložila spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nemu. Spisy krajského súdu, týkajúce sa predmetných konaní, boli v rokoch 2016 a 2017, po uplynutí archivačnej doby, skartované.
Na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom Ústavný súd Slovenskej republiky v roku 2012 rozhodol, že právo sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života) a ústavný ekvivalent tohto práva boli porušené a zrušil prvé dva príkazy na odpočúvanie (rozhodnutia krajského súdu z novembra 2005 a z mája 2006), pretože ich považoval za neodôvodnené a nelegálne; sťažovateľovi ale nepriznal primerané finančné zadosťučinenie. Rovnaký záver vyslovil ústavný súd v roku 2016 na základe ďalšej sťažovateľovej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tretiemu príkazu na odpočúvanie (rozhodnutie krajského súdu z januára 2016). Sťažovateľ sa v tejto súvislosti následne v roku 2014 obrátil aj na všeobecné súdy a podal žalobu proti SIS. Okresný súd Bratislava I žalobu v roku 2017 zamietol, avšak po podanom odvolaní Krajský súd v Bratislave v roku 2020 rozhodol, že SIS porušila právo sťažovateľa na ochranu osobnosti.
Sťažovateľ sa na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP) sťažoval na základe článkov 8 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na realizáciu troch príkazov na odpočúvanie, na vytvorenie a držbu rôznych materiálov na základe tohto odpočúvania, na nedostatok záruk proti zneužitiu, na údajný únik informácií a na neexistenciu účinného prostriedku nápravy.
ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že námietky sťažovateľa týkajúce sa vydania príkazov na odpočúvanie boli vyhlásené za neprijateľné a nie sú predmetom ďalšieho posudzovania. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný údajný únik informácií, ESĽP akceptoval argumenty vlády a konštatoval, že tvrdenie o úniku informácií zo SIS nebolo preukázané. Túto časť sťažnosti preto zamietol ako zjavne nepodloženú.
ESĽP ďalej konštatoval, že realizácia uvedených troch príkazov na odpočúvanie a vytvorenie a držba rôznych materiálov na ich základe predstavovali zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného života. Nedostatky troch príkazov, zistené ústavným súdom, podľa ESĽP vo svojej podstate ovplyvnili použitie informačno-technických prostriedkov proti sťažovateľovi zo strany SIS. Hoci zákon o ochrane pred odpočúvaním ustanovuje povinnosť vydávajúceho sudcu systematicky skúmať, či dôvody, na základe ktorých bolo povolené používanie informačno-technických prostriedkov, pretrvávajú, v tomto prípade podľa ESĽP nič nenasvedčuje tomu, že by sudcovia, ktorí vydali sporné príkazy, vykonali dohľad. Iné orgány v tomto ohľade právomoc nemali. ESĽP aj vzhľadom na nejasnosť uplatniteľných pravidiel právomoci, nedostatok postupov pri implementácii existujúcich pravidiel a nedostatky v ich uplatňovaní uviedol, že pri realizácii predmetných troch príkazov mala SIS v skutočnosti diskrečnú právomoc, ktorá nebola sprevádzaná opatreniami na ochranu pred svojvoľným zasahovaním. Preto tento postup nebol „v súlade so zákonom“ v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru. ESĽP ďalej poznamenal, že uloženie pôvodného materiálu získaného na základe tretieho z príkazov a odvodeného materiálu na základe všetkých troch príkazov podľa § 17 ods. 6 zákona o SIS podliehalo dôverným pravidlám, ktoré SIS prijímala aj uplatňovala bez prvku vonkajšej kontroly, v dôsledku čoho tieto pravidlá neposkytovali žiadnu ochranu pred svojvoľným zásahom do práva na rešpektovanie súkromného života sťažovateľa. Držba dotknutého materiálu preto nespĺňala podmienku „súladu so zákonom“ v zmysle článku 8 Dohovoru. Vzhľadom na tento záver ESĽP nepovažoval za potrebné skúmať splnenie ďalších požiadaviek vyplývajúcich z článku 8 ods. 2 Dohovoru. ESĽP rozhodol, že z dôvodu realizácie troch príkazov na odpočúvanie a pretrvávajúcej držby pôvodného materiálu získaného na základe tretieho príkazu a odvodeného materiálu na základe všetkých troch príkazov došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru. Zároveň vzhľadom na toto zistenie ESĽP usúdil, že nie je potrebné skúmať dôvodnosť zvyšku sťažnosti.
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa prvých dvoch príkazov požadoval 33 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a v sťažnosti týkajúcej sa tretieho príkazu takisto 33 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej požadoval 5 561,75 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažovateľovi 9 750 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 5 561,75 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR
