Skutkový stav
Orgány sociálnej starostlivosti sa v uvedenom prípade začali zaoberať situáciou maloletých detí preto, že sťažovateľka nemala zamestnanie a otec maloletých žil polygamným spôsobom života, nezdržiaval sa preto doma, nestaral sa o rodinu. Sťažovateľka bola matkou desiatich detí. Keďže rodičia nežili v priaznivých materiálnych podmienkach a zanedbávali maloleté deti, na základe súdneho rozhodnutia bola rodina umiestnená pod dohľad orgánu sociálnej starostlivosti. Na základe nariadenia príslušných úradov bolo sedem maloletých detí umiestnené do úradnej starostlivosti, pričom následne mali byť adoptované inými rodinami. Sťažovateľka bola pozbavená rodičovských práv vo vzťahu k týmto deťom a bol jej odopretý akýkoľvek kontakt s nimi.(Rozsudok Soares de Melo v. Portugalsko, a.72850/14, zo 16. februára 2016).
Z odôvodnenia rozhodnutia bolo zrejmé, že otec maloletých sa v domácnosti nezdržiava a sťažovateľka nie je schopná zvládnuť svoju úlohu matky, odmietla podstúpiť sterilizáciu. Na tomto základe bolo šesť zo siedmych detí odnesených z domácnosti sťažovateľky a umiestnených do troch rozličných inštitúcií. Po podaní opravných prostriedkov proti rozhodnutiam vyšších súdov boli rozhodnutia nadriadenými súdmi potvrdené. V súčasnosti konanie o ústavnej sťažnosti sťažovateľky stále prebieha.
Európsky súd pre ľudské práva
Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) súdy, ktoré prijímali opatrenia za účelom umiestniť maloleté deti do starostlivosti úradov, s cieľom ich ďalšej adopcie, nerešpektovali rovnováhu medzi dotknutými záujmami. ESĽP rozhodnutie o umiestnení maloletých do starostlivosti úradov nepovažoval za primerané sledovanému cieľu, teda najlepšiemu záujmu maloletých. Toto počínanie nepovažoval ani ako nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, s prihliadnutím na silné citové väzby medzi maloletými deťmi a sťažovateľkou. V danom prípade absentovalo akékoľvek násilné chovanie. Mal zato, že orgány sociálnej starostlivosti mali riešiť hmotnú núdzu navrhovateľky, ktorá zostala takmer bez pomoci a bez finančnej podpory, prostredníctvom čoho by bola schopná potreby svojej rodiny zabezpečiť. Poukázal aj na to, že príslušné orgány za účelom riešenia nedostatok schopností sťažovateľky v oblasti rodinného plánovania, jej mohli odporučiť menej invazívne metódy antikoncepcie. Zdôraznil, že odmietnutie podstúpiť sterilizáciu zo strany sťažovateľky nemôže zakladať dôvod pre pozbavenie rodičovských práv. K zamedzeniu kontaktu sťažovateľky s maloletými uviedol, že išlo o neprimeraná opatrenie, keď tu absentovali dôvody ako násilie či zneužívanie detí. ESĽP vytkol vnútroštátnym súdom aj to, že v konaní nebolo nariadené znalecké dokazovanie nezávislým psychológom a sťažovateľka nebola dostatočne do konania zapojená. Z týchto dôvodov ESĽP konštatoval, že článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol porušený, sťažovateľke priznal nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 €. V súlade s článkom 41 Dohovoru vyslovil, že vnútroštátne orgány by mali urýchlene prijať primerané opatrenia za účelom zabezpečenia najlepšieho záujmu detí a v tejto súvislosti prehodnotiť konkrétnu situáciu.
Zástupkyňa Slovenskej republiky pred ESĽP zdôraznila, že toto rozhodnutie možno považovať za prelomové v tom, že po podaní sťažnosti ESĽP nariadil vláde Portugalska predbežné opatrenie spočívajúce v povinnosti umožniť sťažovateľke kontakt s maloletými deťmi.
