Aké boli skutkové okolnosti prípadu?
Sťažovateľom je otec dieťaťa, španielsky štátny občan, ktorému sa narodilo dieťa zo vzťahu so Slovenkou. Dvojica žila spolu do roku 2010 v Španielsku, kedy matka odišla spolu s maloletou dcérou na Slovensko. Otec dieťaťa na základe takéhoto konania matky inicioval konanie o návrat podľa Dohovoru o ochrane občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor).
Postup slovenských súdov
Konanie o návrat sa právoplatne skončilo vo februári 2011, pričom súdy vyhoveli žalobe otca a nariadili návrat maloletej dcéry do Španielska. Na základe toho matka dieťaťa podala dovolanie na Najvyšší súd SR a neskôr sa obrátila na generálneho prokurátora prostredníctvom návrhu na podanie mimoriadneho dovolania, ani jednému z nich však nebolo vyhovené.
Matka podala sťažnosť na Ústavnom súde SR
Napokon sa matka obrátila so sťažnosťou na Ústavný súd SR podľa článku 127 Ústavy SR:
- čl. 127 Ústavy SR: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“
Matka teda namietala porušenie práv svojho dieťaťa v dotknutom konaní o návrat. Ústavný súd SR v decembri 2011 dospel k záveru (v dôsledku viacerých procesných pochybení, predovšetkým z dôvodu absencie vypočutia dieťaťa v konaní pred súdom) o porušení práv dieťaťa podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
Z vyššie spomínaného dôvodu zrušil Ústavný súd SR rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd následne zrušil právoplatné rozhodnutie v merite veci a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Čo je najlepší záujem dieťaťa podľa slovenských súdov?
Po opätovnom vykonaní dokazovania slovenské súdy na oboch stupňoch už nenariadili návrat maloletej dcéry do Španielska z dôvodu, že prijaté rozhodnutie by nebolo v súlade s najlepším záujmom dieťaťa a dospeli k záveru, že dieťa bolo silne citovo pripútané na matku, medzičasom si na Slovensku vybudovalo silné rodinné väzby, ako aj, že bolo plne integrované do spoločnosti (navštevovalo škôlku a hovorilo len po slovensky). Otec dieťaťa, López Guió, v tomto ohľade podľa článku 8 Dohovoru namietal, že nález Ústavného súdu SR podstatným spôsobom ovplyvnil výsledok konania podľa Haagskeho dohovoru, že sa nemohol zúčastniť konania pred ústavným súdom, a že nebol o ňom ani informovaný, v dôsledku čoho bol na dlhý čas pozbavený kontaktu so svojou dcérou.
Rozhodnutie ESĽP
ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády SR, že otec - sťažovateľ sa mohol domáhať postavenia vedľajšieho účastníka konania v konaní o ústavnej sťažnosti, pretože sťažovateľ nebol úradne informovaný ako tretia strana o konaní pred Ústavným súdom SR a tak nemal možnosť zasiahnuť do konania vedúceho k nálezu a hájiť svoje základné práva.
ESĽP ďalej konštatoval nasledovné:
- sťažovateľovi nebola v konaní pred Ústavným súdom SR poskytnutá procesná ochrana, ktorá mala v jeho prípade zásadný význam;
- ESĽP poznamenal, že napriek tomu, že nález Ústavného súdu SR sledoval legitímny účel, ktorým bola ochrana práv dieťaťa, bolo potrebné ho vnímať v jeho širšom procesnom kontexte. ESĽP poukázal najmä na to, že pred jeho vyhlásením boli matkou vyčerpané všetky riadne aj mimoriadne prostriedky nápravy, pričom bolo opakovane prerušené konanie o výkon rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat. V tejto súvislosti ESĽP prihliadol aj na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava II v inej veci medzinárodného únosu dieťaťa evokujúce, že dostupnosť dovolania a mimoriadneho dovolania v právnom poriadku Slovenskej republiky môže viesť k popretiu základného účelu a podstaty konania podľa Haagskeho dohovoru;
- ďalej uviedol, že následné vrátenie veci súdu prvého stupňa ešte viac predĺžilo dĺžku konania, ktorá práve pri konaniach o návrat zohráva kľúčový význam;
- ESĽP dospel k záveru, že takýto stav spočívajúci v absencii rozhodnutia o statuse dieťaťa počas dlhého obdobia nemožno považovať za súladný s najlepším záujmom dieťaťa;
- ESĽP konštatoval, že v predmetnom prípade Slovenská republika nezabezpečila sťažovateľovi jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Z toho dôvodu konštatoval, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.
Výška nemajetkovej ujmy pre otca je 19 500 EUR
Pokiaľ ide o zadosťučinenie, pán López Guió si ho uplatnil vo výške:
- 150 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy;
- a vo výške 692, 40 EUR z titulu majetkovej škody;
- a 16 841, 47 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov.
ESĽP mu nakoniec priznal 19 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a nárok na náhradu majetkovej škody odmietol z dôvodu, že nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou a priznal mu celkovo sumu 7 500 EUR pokrývajúcu všetky náklady a výdavky.[1]
