Sťažovatelia boli rozhodnutím sudcu Okresného súdu Nitra 14. marca 2014 vzatí do väzby. Krajský súd v Nitre 1. apríla 2014 zamietol ich sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 24. septembra 2014 rozhodol, že ich práva podľa článku 5 ods. 1 a 4 Dohovoru boli rozhodnutím krajského súdu z 1. apríla 2014 porušené, toto rozhodnutie zrušil a priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 EUR a náhradu trov konania.
Ústavný súd vytkol všeobecným súdom nedostatočne konkrétne odôvodnenie rozhodnutia o väzbe, ktoré síce odkazovali na skutočnosti uvedené v spise, avšak ich nijako bližšie nešpecifikovali. Podľa jeho názoru krajský súd navyše nepreskúmal všetky námietky sťažovateľov proti rozhodnutiu o vzatí do väzby a jeho rozhodnutie bolo nepreskúmateľné. Sťažovatelia boli medzičasom, 30. mája 2014, z väzby prepustení.
Sťažnosťou podanou na ESĽP sa sťažovatelia sťažovali, že ich väzba bola svojvoľná. Súd ich sťažnosť preskúmal podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru.
Z dôvodov už skôr uvedených v rozsudkoch Horváth proti Slovenskej republike a Šablij proti Slovenskej republike (nedostatok súdnej praxe), ESĽP zamietol námietku vlády, že sťažovatelia sa na základe nálezu ústavného súdu mohli domôcť ďalšieho odškodnenia na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Rovnako neuznal námietku vlády, ktorá tvrdila, že vzhľadom na nález ústavného súdu a priznané odškodnenie sťažovatelia stratili postavenie „obete“ porušenia Dohovoru. ESĽP mal za to, že finančné odškodnenie priznané v tomto prípade ústavným súdom, aj keď nie zanedbateľné, nie je z hľadiska okolností prípadu dostatočné. Sťažovateľov preto naďalej považoval za poškodených porušením práv, v dôsledku čoho bol porušený článok 5 ods. 1 Dohovoru.
ESĽP priznal každému zo sťažovateľov 4 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Náhradu nákladov a výdavkov im nepriznal s odôvodnením, že tento nárok si nedostatočne špecifikovali. K rozsudku pripojil svoje čiastočne nesúhlasné stanovisko sudca Serghides, ktorý nesúhlasil s väčšinou pri rozhodnutí o úplnom zamietnutí nároku na náhradu nákladov a výdavkov.
Zdroj: MS SR
