Právo

Rozsudok ESĽP: Novinár Soltész proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva 22. októbra 2013 vyhlásil rozsudok v prípade Soltész proti Slovenskej republike. Samotný spor má začiatky v roku 2003 a rozhodovali o ňom už vnútroštátne súdy na úrovni okresného a krajského súdu v Prešove a ústavného súdu v Košiciach. V čom sa odlišuje právne posúdenie slovenských súdov od právneho posúdenia v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva?

Redakcia 14. 11. 2013 3 min.
    Human Rights Building, Strasbourg, France Human Rights Building, Strasbourg, France Council of Europe Credits

    Kto je Soltész?

    Soltész v pozícii sťažovateľa je novinár. V Národnej obrode uverejnil v roku 2003 článok o zmiznutí podnikateľa A. v Poprade, kde opisoval stretnutie osoby B. s podnikateľom A. večer pred jeho zmiznutím. Osoba B. následne podala proti sťažovateľovi žalobu na ochranu osobnosti, v ktorej namietala, že článok novinára zasiahol do jeho povesti a vyvolal medzi jeho známymi dojem, že sa podieľal na zmiznutí.

    Ako rozhodol okresný a krajský súd v Poprade?

    Okresný súd Poprad v roku 2006 žalobe osoby B. vyhovel a zaviazal Soltésza zaplatiť 28 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a trovy konania. Soltész sa proti rozsudku odvolal. Následne Krajský súd v Prešove sumu znížil na 3 000 EUR a trovy konania vo výške 10 150 EUR.

    Ako rozhodol Ústavný súd SR?

    Sťažovateľ Soltész sa neskôr obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky, kde namietal porušenie svojho práva na slobodu prejavu rozhodnutiami všeobecných súdov. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Rozhodol, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy.

    Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

    Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 22. októbra 2013 konštatoval opak záveru Ústavného súdu SR, že v dôsledku konania všeobecných súdov právo sťažovateľa na slobodu prejavu chránené článkom 10. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

    Európsky súd pre ľudské práva nevytkol slovenským všeobecným súdom ich rozhodnutie ako také, ale vytkol spôsob, akým k nemu dospeli. Mal za to, že súdy neposúdili vec podľa štandardov vyplývajúcich z článku 10. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Slovenské súdy sa pri svojim rozhodovaní nezaoberali otázkami verejného záujmu na zverejnení informácie a zachovaním rovnováhy medzi záujmom spoločnosti byť informovaný a záujmom jednotlivca na ochrane jeho povesti, ale väčšmi sa sústredili len na dokazovanie pravdivosti zverejnenej informácie.

    Európsky súd pre ľudské práva posúdil aj postup Ústavného súdu SR a dospel k záveru, že právna ochrana, ktorú mal sťažovateľ na vnútroštátnej úrovni k dispozícii nespĺňala kritériá článku 10. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

    Na základe tohto zistenia sťažovateľovi priznal:

    • 14 463 EUR ako náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku konaní pred vnútroštátnymi súdmi;
    • 5 852 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy;
    • 3 935,10 EUR ako náhradu trov a výdavkov v konaní.

    Poľutovanie vlády nad formalistickým prístupom Ústavného súdu SR

    Zástupkyňa vlády Slovenskej republiky vyjadrila poľutovanie nad formalistickým prístupom Ústavného súdu SR, ktorý kritizovala z analogických dôvodov ako Európsky súd pre ľudské práva už v roku 2003 v odbornom článku (Ústavný súd a princíp subsidiarity, Justičná revue 6-7/2003) a zároveň vyzvala Ústavný súd SR, aby zosúladil svoju rozhodovaciu prax s judikatúrou ESĽP [1].[2]

    [1] http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=1784 (online) . (11.11.2013)
    [2] Článok bol spracovaný na základe informácii dostupných: http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=1784 (online). (11.11.2013)