Rozhodnutie európskeho súdneho dvora: Máte nárok na rodinné dávky na svoje deti žijúce v inom štáte aj ak ste nezamestnaný?

S prácou v zahraničí sú spojené mnohé otázky týkajúce sa sociálneho zabezpečenia pre osoby, ktoré v zahraničí pracujú, ale aj pre ich najbližších príbuzných, a najmä deti.  Čo však v prípade, ak sa stanete dlhodobo práceneschopným. Máte v takomto prípade nárok požiadať úrady krajiny, v ktorej ste pracovali, a v ktorej žijete o rodinné prídavky? Týmto prípadom sa zaoberal Európsky súdny dvor v nasledujúcom spore.

Pán Bogatu, ktorý je rumunským štátnym príslušníkom žijúcim od roku 2003 v Írsku, bol v rokoch 2003- 2009 riadnym zamestnancom, avšak v roku 2009 prišiel o svoje zamestnanie, na základe čoho rok poberal príspevkovú dávku v nezamestnanosti a potom ešte tri roky nepríspevkovú dávku. Na to požiadal pán Bogatu írske úrady o priznanie rodinných dávok na svoje dve deti žijúce v Rumunsku. Írske úrady tejto žiadosti vyhoveli, avšak s tým, že obdobie, kedy bol žiadateľ bez práce do výpočtu rodinných prídavkov odmietli započítať, keďže počas tohto obdobia žiadateľ nesplnil žiadnu z podmienok na to, aby si mohol nárokovať rodinné dávky, keďže v Írsku už v tom čase nepracoval ani nepoberal príspevkové dávky.

Žiadateľ sa voči takémuto rozhodnutiu odvolal a následne Vyšší súd Írska adresoval Súdnemu dvoru otázku, v ktorej sa pýta či  nárok osoby, ktorej deti majú bydlisko v inom členskom štáte, na rodinné dávky v členskom štáte, v ktorom má osoba žiadateľa bydlisko, je podmienený tým, aby táto  osoba bola v tomto členskom štáte zamestnaná, alebo aby jej tento členský štát vyplácal dávky na základe tejto činnosti.

Súdny dvor argumentoval nariadením o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia[1], ktoré jasne stanovuje, že osoba má nárok na rodinné dávky v zmysle platnej legislatívy daného štátu, aj na svoje deti, ktoré žijú v odlišnom štáte, pričom v rovnakej miere, akoby žili na územní štátu bydliska žiadateľa.  Teda, na vznik tohto nároku sa nevyžaduje žiadne osobitné postavenie žiadateľa, ako napríklad jeho postavenie zamestnanca. Navyše Súdny dvor uvádza, že je potrebné brať do úvahy aj ciele zákonodarcov, ktorými je vôľa priznať nárok aj iným kategóriám osôb ako zamestnancom či osobám poberajúcim peňažné príspevky práve z dôvodov zefektívnenia voľného pohybu a pobytu osôb v rámci Euróspkej únie.