Skutkový stav
Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti potvrdený. Uznesením najvyššieho bolo odmietnuté dovolanie podané sťažovateľmi proti rozsudku krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu nebola preukázaná sťažovateľmi tvrdená procesná vada konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Odôvodnenie
Sťažovatelia namietajú, že hoci listom najvyššieho súdu z 27. júna 2016 bolo ich právnemu zástupcovi doručené vyjadrenie žalovanej k dovolaniu a hoci vyjadrenie právny zástupca prevzal 1. júla 2016, v skutočnosti nemali možnosť zaujať k tomuto vyjadreniu stanovisko, pretože najvyšší súd rozhodol o dovolaní ešte 30. júna 2016, teda pred doručením vyjadrenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.
Najvyšší súd po skutkovej stránke potvrdzuje, že k doručeniu vyjadrenia žalovanej došlo za takých okolností, ako to tvrdia sťažovatelia. Z hľadiska právneho posúdenia je však najvyšší súd toho názoru, že vzhľadom na celkom stručný obsah vyjadrenia žalovanej by stanovisko sťažovateľov nemalo žiaden vplyv na výsledok konania.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zo skutkového hľadiska konštatovať, že medzi stranami konania je nesporné jednak to, že žalovaná podala vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľov, ale aj to, že toto vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené jeden deň potom, čo najvyšší súd o dovolaní rozhodol.
V konečnom dôsledku je nesporné, že sťažovatelia nemali reálnu možnosť na vyjadrenie žalovanej v dovolacom konaní reagovať. Požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali príležitosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať na ne, sa vzťahuje na konanie o opravných prostriedkoch rovnako, ako aj na konanie pred prvostupňovým súdom, a to bez ohľadu na to, že v podaní neboli uplatnené žiadne nové argumenty (Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (Trančíková c. Slovenská republika).
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd rozhodol tak, že: Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v tomto konaní porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 392/2015 z 30. júna 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
Právna veta
„Oneskorené doručenie vyjadrenia žalovanej k dovolaniu právnemu zástupcovi sťažovateľov v čase, keď už najvyšší súd o dovolaní rozhodol je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné porušenie práva na rovnosť zbraní, ako aj princípu kontradiktórnosti konania.“ (II. ÚS 835/2016)
(zdroj: ÚS SR, II. ÚS 835/2016)
