Posúdenie toho, ktoré zo slov priradíme za názov aplikácie, bezprostredne súvisí s posúdením business modelu spoločnosti UBER. Práve business model spoločnosti dostal v týchto dňoch aj vážne právne vyjadrenie na top levely práva Európskej únie.
Žaloba na UBER- tá ktorá to dokázala
Spoločnosť UBER v súčasnosti čelí žalobe podanej asociáciou taxikárov zo španielskej Barcelony. Tí sa žalobou domáhajú uloženia sankcie voči spoločnosti UBER, ktorú odôvodňujú vykonávaním tzv. nekalej hospodárskej súťaže voči riadne registrovaným taxikárom s licenciou. Tento záver je ďalej odôvodnený aj skutočnosťou, že nielen vodiči UBERu, ale samotná spoločnosť nemá potrebné licencie na vykonávanie svojich služieb.
Ide teda o situáciu, kedy spoločnosť UBER vykonáva služby, ktoré patria do regulovanej oblasti podnikania. Tá je definovaná predovšetkým pravidlami kladúcimi podmienky na prevádzku podnikania a výkon samotných činností realizovaných vodičmi UBERu. K porušeniu hospodárskej súťaže tak dochádza tým, že jeden súťažiteľ zvýhodňuje svoje postavenie tým, že nedodržiava normy stanovené pre daný predmet podnikania. Asociácia taxikárov sa tak odvoláva na porušenie legislatívnych podmienok práve v oblasti, ktorá predstavuje integrálny základ samotného business modelu spoločnosti UBER.
Dlhodobá obhajoba UBERU je totiž založená na tvrdení, že spoločnosť v skutočnosti obmedzuje svoje aktivity výhradne na tzv. službu informačnej spoločnosti.
Tento pojem je pojmom, ktorý sa zaužíval v oblasti IT práva na označenie služieb resp. aktivít, ktoré sú vykonávané a poskytované užívateľom prostredníctvom elektronických prostriedkov. Súčasne je to však aj kvalifikovaný legálny pojem, ktorý je definovaný právom EÚ. Konkrétne Smernicou o elektronickom obchode.
Práve táto smernica sa stala jedným z ťažiskových predmetov na preukázanie nedostatkov v právnej argumentácii spoločnosti UBER.
Účinok práva EÚ na UBER
Jednou zo základných podstát Európskej únie je vytvorenie tzv. jednotného vnútorného trhu. Ide vlastne o vytvorenie jediného spoločného trhu všetkých členských štátov EÚ, na ktorom má prebiehať slobodná hospodárska výmena definovaná voľným pohybom tovarov, služieb a kapitálu.
V záujme dosiahnutia tohto cieľa museli byť stanovené jednotné hospodárske pravidlá pre všetky štáty a tým aj pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže (firmy a spotrebiteľov). Pre označenie takejto legislatívy sa zaužíval pojem „regulovaná oblasť“. Ide teda o národné legislatívne normy, ktoré sú bezprostredne odvodené od práva EÚ na základe jeho transpozície do národných právnych poriadkov. Splnenie cieľa jednotného vnútorného trhu však nepredstavuje len zavedenie rovnakých legislatívnych pravidiel, ale aj ich rovnakú aplikáciu vo všetkých členských štátoch EÚ. Túto skutočnosť zdôrazňujem, práve z dôvodu, že práve rozdielna aplikácia práva je jedným z najčastejších dôvodov prečo dochádza porušeniu pravidiel jednotného trhu. Táto skutočnosť však v kontexte UBERu nadobúda oveľa významnejší rozmer, na ktorý poukážem v závere tohto textu.
Nakoľko právna vec rozhodovaná súdom v Barcelone úzko súvisí s tzv. regulovanou oblasťou, požiadal španielsky súd Súdny dvor EÚ (ďalej aj ako „SDEÚ“) o výklad viacerých ustanovení práva EÚ, ktoré s prípadom bezprostredne súvisí. Len pre lepšie ozrejmenie, národné súdy sú nútené takto postupovať práve z dôvodu zabezpečenia jednotnej aplikácie práva EÚ vo všetkých členských štátov. Inak povedané, normy, ktoré sú stanovené národnými zákonmi a majú pôvod v sekundárnom práve EÚ (napr. v smerniciach), môžu prirodzene vykladať aj národné súdy, avšak v zložitých právnych otázkach sa vystavujú riziku, že svojím výkladom nesplnia očakávania kladené smernicami EÚ. Preto najmä v právne zložitých prípadoch, akým je napríklad tento, je vhodné požiadať SDEÚ o interpretáciu práva EÚ s prihliadnutím na osobitosti daného prípadu. Dochádza tak aj k určitej subsidiárnej kontrole implementácie práva v národných poriadkoch. Osobne to považujem za jediný spôsob ako zabezpečiť horizontálnu pôsobnosť smerníc EÚ v tzv. sporoch inter partes.
Vyjadrenie Generálneho advokáta
Po dožiadaní španielskeho súdu na SDEÚ, došlo k vyjadreniu Generálneho advokáta k danej veci. Ten pri právnom posúdení veci siahol až k samotným princípom business modelu spoločnosti UBER. Vo svojom stanovisku uvádza, že pre posúdenie tejto veci je treba zohľadniť dve smernice EÚ, ktoré považuje pre túto právnu vec za rezolutívne.
Ide o smernicu o službách na vnútornom trhu a o smernicu o službách informačnej spoločnosti (e-commerce directive alebo smernica o elektronickom obchode), o ktorú opiera svoju obhajobu práve UBER.
UBER totiž zakladá svoju obhajobu na tvrdení, že regulácie stanovené pre taxislužby nezaväzujú ich podnikanie nakoľko UBER poskytuje výhradne tzv. službu informačnej spoločnosti. Týmto treba chápať poskytovanie internetovej aplikácie, ktorá slúži ako komunikačná platforma pre objednávanie prepravných služieb. Spoločnosť tak tvrdí, že aktivity, ktoré vykonáva sa obmedzujú výhradne na internetový priestor a elektronické prostriedky komunikácie. Samotný fakt, že objednané plnenie prebieha v reálnom svete a predstavuje hmotné plnenie zmluvy, považuje UBER za sekundárny rozmer používania aplikácie.
S týmito tvrdeniami sa však Generálny advokát nestotožnil. Na ich vyvrátenie využil práve smernicu o službách na vnútornom trhu. Vo svojom stanovisku totiž konštatuje, že UBER vykonáva jednak služby informačnej spoločnosti a jednak aj samotnú dopravu. Ide teda o zmiešanú službu a nie výhradne o elektronickú službu.
Kedy by boli argumenty UBERu v poriadku?
Zmiešaná služba bude podľa jeho právneho názoru službou podľa smernice o elektronickom obchode výhradne za predpokladu ak:
- Plnenie, ktoré nie je poskytované elektronicky musí byť ekonomicky nezávislé od samotnej elektronickej služby.
Ide teda o situáciu, kedy k objednávke služieb dochádza prostredníctvom elektronických prostriedkov, ale ich samotná realizácia a stanovenie výslednej ceny vrátane jej inkasovania zo strany poskytovateľa je úplne nezávislé od elektronickej platformy. Generálny advokát ako príklad uvádza sprostredkovateľské platformy na objednanie hotelov alebo leteniek. Navonok sa aj tieto platformy javia ako totožné so samotným UBER, ale nie je tomu tak, nakoľko tieto platformy vykonávajú iba sprostredkovanie objednávok alebo uzavretia zmlúv. Teda samotná realizácia zmluvného plnenia je vykonaná samostatným subjektom nezávislým od sprostredkovateľskej platformy.
- Druhá možnosť je, že služba je poskytovaná ako celok.
Teda ide o prípad, kedy dochádza k objednaniu služieb prostredníctvom elektronických prostriedkov a súčasne hlavná zložka plnenie prebieha elektronicky. Tu je uvádzaný ako príklad e-shop.
Uvedenie tejto druhej možnosti je práve okamihom, kedy boli spochybnené akékoľvek tvrdenia UBERu o výhradnom poskytovaní elektronických služieb. Rozhodujúcim pre posúdenie právnej povahy služieb UBERu sa totiž stalo rozhodnutie o tom, ktorá časť ich služieb je považovaná za prevažujúce plnenie.
Prelom do argumentácie UBERu
Generálny advokát vyjadril právny názor, že UBER nespĺňa ani jednu z týchto možností a teda nejde o poskytovanie elektronických služieb, na ktoré by sa nevzťahovali regulácie taxislužieb.
Dôvody sú tieto:
- Vodiči UBERu nevykonávajú vlastnú činnosť nezávislú od platformy UBER.
- Ich činnosť je bezprostredne viazaná na platformu, bez ktorej by ju nemohli vykonávať.
- Spločnosť UBER kontroluje ekonomicky relevantné faktory mestskej dopravnej služby, ktorá je ponúkaná v rámci tejto platformy, tým že:
- stanovuje vodičom predbežné podmienky prístupu k činnosti a jej ďalšieho vykonávania;
- finančne odmeňuje vodičov za dosiahnutie veľkého počtu ciest a oznamuje im miesta a časy, v ktorých sa môžu spoľahnúť na veľký počet jázd a/alebo výhodné tarify (čo umožňuje aj spoločnosti UBER prispôsobiť svoju ponuku výkyvom dopytu bez toho, aby vyvíjala formálny tlak na vodičov);
- vykonáva kontrolu kvality práce vodičov, aj keď nepriamu, čo môže viesť až k vylúčeniu vodičov z platformy;
- a v skutočnosti určuje cenu služby.
Tieto skutočnosti súčasne dokazujú, že spoločnosť UBER nie je len sprostredkovateľom služieb, ale aj ich koordinátorom a účastníkom na ich samotnom plnení.
Ďalej, podstata služieb poskytovaných UBERom nemôže byť obmedzená výhradne na ich elektronickú povahu, nakoľko hlavným dôvodom využívania aplikácie je zabezpečenie prepravy. Preprava teda predstavuje hlavné plnenie a základný dôvod prečo užívatelia aplikáciu používajú. Týmto dôvodom nie sú elektronické služby a samotné funkcie aplikácie, tak ako je to v prípade firiem poskytujúcich služby informačnej spoločnosti (youtube, office365, facebook, sygic, iCloud a pod.)
Vodiči UBERu podnikajú bez licencie
Súčasne nemožno argumentovať ani tým, že vodiči UBERu nemusia mať licencie, s tvrdením že preprava osôb v ich vozidlách je len dohodou o zdieľaní spoločnej cesty. Toto je odôvodnené skutočnosťou, že finančná odmena vodičov predstavuje oveľa vyššiu sumu ako je suma, ktorá by bola len náhradou za vynaložené náklady. Súčasne cieľové miesto prepravy určuje objednávateľ, nejde teda o náhodnú prepravu. Zo strany vodičov teda ide o výkon podnikania, nakoľko túto činnosť robia za účelom dosiahnutia zisku. Bez ohľadu na výsledok konania na SDEÚ v tejto veci, sú vodiči UBERu povinní zabezpečiť si oprávnenie na podnikanie.
Núka sa otázka, prečo orgány dohľadu Slovenskej republiky dodnes v tejto veci nevykonali kontrolu podnikateľských licencií.
Generálny advokát záverom uvádza, že nakoľko UBER nespĺňa predpoklady pre posúdenie podľa smernice o elektronickom obchode, navrhuje aby bola jeho činnosť posúdená podľa smernice o službách na vnútornom trhu. V preklade to znamená, že UBER je bežnou prepravnou službou, a teda na jeho podnikanie sa vzťahujú všetky regulácie súvisiace s prepravou osôb a taxislužbami.
V stanovisku sa záverom uvádza, že: „v prípade UBERu ide skôr o organizáciu a správu celého systému mestskej prepravy na požiadanie.“ Osobne by som skôr použil formuláciu, že služby UBER predstavujú distribúciu objednávok na prepravu a súčasnú realizáciu dopravného dispečingu pre jeho vodičov.
Záverom možno konštatovať, že vyjadrenie Generálneho advokáta je prvým právnym vyjadrením na top level úrovni, ktoré kladie existenčné prekážky spoločnosti UBER. Je však treba poznamenať, že ide o stanovisko, je len návrhom na rozhodnutie Súdneho dvora. Ak by sa však Súdny dvor stotožnil s jeho argumentáciou, znamenalo by to položenie kvalifikovaného právneho základu pre povinnosť UBERu a ich vodičov podriadiť sa reguláciám platiacim pre taxislužby a prepravné firmy.
Vráťme sa ale k úvodu tohto textu, kde som hovoril o implementácii práva EÚ a rozhodovacej právomoci Súdneho dvora EÚ. Ak by došlo k prijatiu stanoviska Generálneho advokáta a vydaniu totožného rozhodnutia Súdneho dvora, došlo by tak k stanoveniu nového a špecifického interpretačného pravidla pre ustanovenia smernice o elektronickom obchode. Hoci túto smernicu majú všetky členské štáty EÚ transponovanú do národných zákonov (v prípade SR zákonom č.22/2004 Z.z.), museli by sa členské štáty a ich dozorné orgány v procese uplatňovania ich zákona o elektronickom obchode týmto rozhodnutím Súdneho dvora spravovať. To znamená, že okamihom publikácie tohto rozhodnutia Súdneho dvora, majú všetky členské štáty EÚ právo postupovať voči UBERu tak, ako by išlo o taxislužbu bez potrebných licencií.
Téma UBERu bude ďalej pokračovať v analýze venovanej pohľadu na spotrebiteľský rozmer zmluvy o používaní aplikácie UBER a článku venovanému tomu, ako by mala Slovenská obchodná inšpekcia v danej veci postupovať. Ak Vás táto téma upútala a chceli by ste sa dozvedieť, čo Generálny advokát opomenul posúdiť, sledujte nadchádzajúce analýzy.
