Problematika veriteľov s pohľadávkami uspokojovanými rovnako ako podriadené pohľadávky

Pohľadávky uspokojované ako podriadené

V prvom rade východiskovým ustanovením je § 95 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (zákon č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len ako „ZKR“), ktorý ustanovuje, že: ,,Tak isto ako podriadená pohľadávka sa uspokojí tiež zmluvná pokuta a pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom; na prípadné zabezpečenie týchto pohľadávok zabezpečovacím právom sa v konkurze neprihliada.“ Dôvodová správa k zákonu č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, uvádza, že sa „upravuje nová trieda veriteľov, ktorých uspokojenie sa podriaďuje uspokojeniu ostatných veriteľov. Do tejto skupiny sa navrhujú zaradiť veritelia, ktorí sú spriaznení s dlžníkom. Títo veritelia negatívnym spôsobom ovplyvňujú priebeh konkurzného konania a to na úkor ostatných veriteľov, ktorí nie sú spriaznení s dlžníkom. Súčasná úprava nevylučuje, v praxi je to dokonca bežné, že v konkurze ako významní veritelia vystupujú buď samotní štatutári, prípade osoby priamo prepojené s akcionárom dlžníka. Záujmom týchto osôb však nie je dosiahnuť čo najvyššiu mieru uspokojenia veriteľov, ale zachovať v právnych vzťahoch status quo, ktoré bolo založené pred vyhlásením konkurzu. Odhliadnuc od toho spriaznení veritelia mali spravidla možnosť ovplyvňovať podnikanie dlžníka pred vyhlásením konkurzu, prípadne z tohto podnikania profitovať, pričom bežní veritelia túto možnosť nemali. Nová trieda (podriadených veriteľov) zohľadňuje aj túto skutočnosť. Nová trieda tzv. spriaznených veriteľov vychádza z konceptov, ktoré sú upravené v zahraničných právnych úpravách, či už v nemeckej právnej úprave, príp. anglosaských právnych úpravách".[1] Na otázku ako sa teda tieto pohľadávky uspokoja nám dáva odpoveď ods. 2 rovnakého ustanovenia, ktorý ustanovuje, že: ,,Pohľadávky spojené so záväzkom podriadenosti podľa osobitného predpisu (§ 408a platného Obchodného zákonníka) sa v zistenom rozsahu uspokoja z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu, ktorý vo všeobecnej podstate zvýšil po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Ak nie je možné uspokojiť podriadené pohľadávky v celom rozsahu, uspokoja sa pomerne podľa ich vzájomnej výšky.“ Ergo, uspokojenie pohľadávok, ktoré sa uspokojujú ako podriadené pohľadávky nastáva až po uspokojení všetkých ostatných veriteľov, a je možné povedať, že ich uspokojenie v konkurze bude mizivé, ak nie nulové.

Poradie uspokojovania

Pre pochopenie uspokojovania týchto pohľadávok je potrebné vysvetliť, čo znamená ,,všeobecná podstata“ a taktiež ,,nezabezpečené pohľadávky“ na účely konkurzného konania. Podľa § 68 ZKR sa všeobecnou podstatou rozumie majetok podliehajúci konkurzu, ktorý netvorí žiadnu z oddelených podstát, pričom za oddelenú podstatu sa považuje majetok zabezpečeného veriteľa (v zmysle § 67 ods. 2 a § 69 ZKR). Zo všeobecnej podstaty sa teda uspokojujú nezabezpečení veritelia (tí, ktorí majú nezabezpečené pohľadávky). Nezabezpečené pohľadávky sa môžu uspokojovať najviac do takej výšky v akej  boli zistené. Pre ich uspokojovanie je právne relevantná ich výška a poradie. Uspokojujú sa z výťažku, ktorý správca získa speňažením majetku, ktorý tvorí všeobecnú podstatu po znížení o pohľadávky proti podstate priradené k súpisovým zložkám tvoriacich všeobecnú podstatu. Do všeobecnej podstaty patrí aj zostatok výťažku z oddelenej podstaty, ktorý bol získaný speňažením majetku úpadcu, po úplnom uspokojení pohľadávok, ak už nenasleduje v poradí na uspokojenie iný zabezpečený veriteľ. ZKR zaraďuje pohľadávky veriteľov do tried (aj keď explicitne pojem trieda sa v ZKR neuvádza), ktoré určujú poradie ich uspokojovania. Princíp uspokojovania je taký, že pohľadávky nasledujúcej triedy môžu byť uspokojované, len ak boli uspokojené v plnom rozsahu pohľadávky zaradené do predchádzajúcej triedy. Ak výťažok z uspokojenia nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok, uspokojujú sa pohľadávky príslušnej triedy pomerne a pohľadávky nasledujúcej triedy sa už neuspokojujú. V skutočnosti sa nezabezpečené pohľadávky zaraďujú do dvoch tried. Prvú triedu tvoria všetky nezabezpečené pohľadávky okrem pohľadávok spojených so záväzkom podriadenosti. Pohľadávky druhej triedy sú pohľadávky spojené so záväzkom podriadenosti a taktiež pohľadávky so zmluvných pokút a pohľadávky tých veriteľov, ktorí sú alebo boli spriaznení s úpadcom (teda pohľadávky, ktorým sa venuje táto analýza).

Ako už bolo spomenuté vyššie, ak výťažok vo všeobecnej podstate nebude stačiť na uspokojenie pohľadávok prvej triedy, uspokoja sa pomerne. To isté platí aj pre pohľadávky druhej triedy. V našom prípade to v praxi znamená, že najprv sa uspokoja pohľadávky vyplývajúce zo záväzku podriadenosti a ak výťažok zo všeobecnej podstaty nebude stačiť na ich úplné uspokojenie, uspokoja sa pomerne. Pohľadávky nasledujúcej triedy (tie, ktoré sa uspokojujú ako pohľadávky so záväzkom podriadenosti) sa už v takomto prípade neuspokoja. De facto uspokojenie týchto pohľadávok je minimálne, resp. nulové. Aspoň nejakým pozitívom by mohol byť fakt, že ak sa z oddelenej podstaty úplne uspokojí zabezpečený veriteľ, pričom z tejto oddelenej podstaty ostane zvyšná časť prevyšujúca pohľadávku zabezpečeného veriteľa, táto sa zapíše do všeobecnej podstaty.

Postupné vydávanie výťažku

Podstatou novej právnej úpravy (od 1.1.2012) je postupné vydávanie výťažku po jeho získaní. Tým sa mení koncepcia uspokojovania pohľadávok nezabezpečených veriteľov a približuje sa čiastočne k uspokojovaniu zabezpečených pohľadávok. Pohľadávky nezabezpečených veriteľov sa uspokojujú na základe čiastkových rozvrhov (t. j. po približne jednej štvrtine speňažovaného majetku) a konečného rozvrhu. Tento postup sa aplikuje len vtedy, ak sa majetok všeobecnej podstaty speňažuje postupne. Z výťažku tohto majetku sa uspokojujú všetci nezabezpečení veritelia, ktorých pohľadávky sú zistené. V tejto triede pohľadávok sa uspokojujú aj pohľadávky zabezpečených veriteľov, ktoré neboli uspokojené z výťažku získaného speňažením majetku, ktorý tieto pohľadávky zabezpečoval za predpokladu, že toto poradie mali prihlásené a bolo zistené. Veritelia druhej triedy (pohľadávky spojené so záväzkom podriadenosti a tie, ktoré sa uspokojujú ako pohľadávky so záväzkom podriadenosti) môžu byť uspokojení až po úplnom uspokojení pohľadávok prvej triedy. Pri veľkom počte veriteľov a nízkej sume výťažku bude vydanie čiastkového rozvrhu výťažku nerealizovateľné, pretože pomerné uspokojenie umožní určiť len výšku uspokojenia pohľadávok veriteľov s väčšími pohľadávkami.

Správca môže prísť odôvodnene k záveru, že aj keď je speňažená jedna štvrtina majetku všeobecnej podstaty, nie sú podmienky na vydanie čiastkového rozvrhu výťažku. Ak vzniknú pochybnosti o rozsahu návrhu čiastkového rozvrhu výťažku alebo ak správca na požiadanie veriteľského výboru odmietne návrh čiastkového rozvrhu výťažku pripraviť, môže veriteľský výbor požiadať súd, aby správcovi prikázal v akom rozsahu má návrh čiastkového rozvrhu výťažku pripraviť. Tu je potrebné poukázať na fakt, že veritelia, ktorých pohľadávky sa uspokojujú ako podriadené pohľadávky, nemajú právo byť volení do veriteľského výboru ani v ňom hlasovať (viď nižšie), teda vydanie čiastkového rozvrhu nemajú možnosť ovplyvniť (ako ani konečného rozvrhu výťažku).[2]

Dôvody nevýhodného postavenia veriteľov s pohľadávkami, ktoré sa uspokojujú ako podriadené

Postavenie takýchto veriteľov je teda neľahké, či už preto, že v zmysle platnej právnej úpravy podriadení veritelia a rovnako veritelia, ktorí sa v konkurze uspokojujú v poradí ako podriadení veritelia, nemajú právo hlasovať na schôdzi veriteľov a nemajú ani právo byť volení do veriteľského výboru[3] (a teda nemajú právo hlasovať pri zvolení veriteľského výboru a ovplyvňovať tak priebeh konkurzného konania) alebo z dôvodu poradia uspokojovania pohľadávok v konkurze ako bolo rozobraté vyššie. Na tomto mieste je však dôležité poukázať na fakt, prečo k prijatiu takéhoto zákonného znenia došlo. Za dôvod takejto legálnej úpravy možno považovať to, že v praxi sa často vyskytovali nasledujúce situácie: ,,podnikatelia namiesto toho, aby sa financovali z prostriedkov akcionárov (spoločníkov), teda do základného imania, financovali sa často tak, že akcionári či spoločníci poskytli vlastnej spoločnosti pôžičku (často zabezpečenú aj záložným právom na majetok spoločnosti). Takýto postup potom viedol k tomu, že samotní akcionári či spoločníci sa stávali veriteľmi vlastnej spoločnosti a z tohto postavenia mali možnosť pôsobiť na priebeh konkurzu či skôr deformovať ho. Z osôb, ktoré mali vlastne niesť majetkovú zodpovednosť za neúspech podnikania dlžníka, stávali sa veritelia, ktorým vznikalo právo na uspokojenie z majetku dlžníka (ak ešte nejaký v spoločnosti zostal) v lepšom postavení ako reálnym veriteľom dlžníka (napr. dodávateľom tovaru, materiálov či služieb).“[4]

Spriaznená osoba

S týmto konštatovaním možno súhlasiť, avšak naskytá sa otázka, či výklad spriaznenej osoby v zmysle § 9 ZKR nie je extenzívny.[5] Definícia spriaznenej osoby v ZKR nie je nová, bola prijatá novelou ZKR, ktorá mala slúžiť na iný účel - prenesenie dôkazného bremena pri odporovateľných právnych úkonoch, kde sa pri takto ,,spriaznenej osobe“ predpokladala vedomosť o pomeroch dlžníka. Avšak v uvedenej situácii, teda pri uspokojovaní podriadených pohľadávok možno diskutovať o tom, či týmto konaním nevznikla právna neistota ohľadom vymožiteľnosti týchto pohľadávok. Napr. v praxi sa môže stať, že dlžník nebude plniť svoje povinnosti voči banke a bude musieť za neho dlh zaplatiť jeho spriaznená osoba ako ručiteľ. Ten síce následne vstúpi do právneho postavenia banky ako veriteľa, ale v skutočnosti bude jeho postavenie zásadne odlišné. V prípade konkurzu dlžníka totiž ako spriaznený veriteľ príde o všetky zabezpečenia a veriteľské práva – čo je obzvlášť nevýhodné pre už existujúce ručenia, pri ktorých bol ručiteľ v čase ich poskytnutia v dobrej viere, že ak bude musieť plniť za dlžníka, nadobudne voči nemu riadne zabezpečenú a vymožiteľnú pohľadávku.[6]

Rovnako päť percentná hranica podielu (či už priameho alebo nepriameho) v spoločnosti je stanovená nízko a tiež by sa dalo o nej diskutovať. Môže totiž zasiahnuť aj osoby, ktoré vôbec nekonajú ako spriaznené a na svoje rozhodovanie nemajú vplyv (pretože nepriamym podielom v zmysle ZKR sa rozumie podiel držaný sprostredkovane prostredníctvom právnických osôb, v ktorých má držiteľ nepriameho podielu kvalifikovanú účasť – t. j. 5%). Podriadenosť zasahuje aj pohľadávky, ktoré boli v rukách spriaznených osôb v minulosti a to dokonca aj osôb, ktoré boli spriaznené aj v minulosti (napr. pohľadávky, ktoré v rámci faktoringu[7] prešli cez ruky banky, ktorej materská spoločnosť zhodou okolností vlastní 5% akcií materskej spoločnosti dlžníka).[8] Financovanie podnikov sa často deje aj prostredníctvom pôžičky materskej spoločnosti, holdingu alebo špecializovanej financujúcej spoločnosti z rovnakej skupiny a tiež je bežné, že spoločnosť nakupuje výrobné zložky alebo produkty od svojej materskej spoločnosti alebo inak spriaznenej spoločnosti.

Dopad novely

Toto všetko sú prípady, kedy uvedená novela zákona nemusí mať (a je predpokladom, že ani nebude mať) pozitívne následky voči niektorým (podriadeným) veriteľom. Avšak je to pomerne nová záležitosť, a preto musíme byť trpezliví a čakať, ako sa s touto problematikou vyrovnajú súdy a ich aplikačná prax. Tá by v uvedenej problematike mala uplatňovať princíp známy zo zahraničia ako tzv. equitable subordination.[9] V preklade uvedené slovné spojenie znamená ,,spravodlivé podriadenie“. Ale je na mieste otázka, či je úprava podriadených pohľadávok v súčasnosti upravená spravodlivo. Napr. ak pohľadávka osoby B prešla niekedy v minulosti v rámci faktoringu cez ruky spoločnosti, ktorá bola cez 5%ného akcionára spriaznená s úpadcom, neexistuje asi žiadny dôvod na faktické „zrušenie“ pohľadávky veriteľa B, pretože ten nikdy nemal vplyv na podnikanie úpadcu, jeho pohľadávka nie je náhradou za základné imanie a celkovo nie je v inej situácii, ako veriteľ A. Napriek tomu ho zákon stavia do iného postavenia. Nie je takáto úprava diskriminačná?[10]

Vymáhanie pohľadávok po zrušení konkurzu

Jedna vec je uspokojovanie pohľadávok v konkurze (pričom úspešnosť uspokojenia pohľadávok, ktorým sa venujeme v tejto práci, je minimálna), avšak tieto pohľadávky sa dajú vymáhať aj po zrušení konkurzu. Zrušením konkurzu nezanikajú pohľadávky veriteľov, ktoré neboli uspokojené. Majetok dlžníka, ktorý podliehal konkurzu môže byť opäť predmetom konania o výkon rozhodnutia alebo exekučného konania. Otázkou exekučného titulu sa zaoberal vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „ÚS SR“). V rozhodnutí ÚS SR zo dňa 21. januára 2009, sp. zn. I.ÚS 273/08 sa zaoberal prípadom, kedy Krajský súd uznesením zrušil konkurz na majetok úpadcu (povinného) pre nedostatok majetku, a preto pohľadávka sťažovateľky nebola ani čiastočne uspokojená. Sťažovateľka následne doručila súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – výpisu zo zápisnice z prieskumného pojednávania. Okresný súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením, v ktorom dospel k záveru, že predložený výpis zo zápisnice z prieskumného pojednávania nie je možné považovať za exekučný titul, čo potvrdil aj Krajský súd. Sťažovateľka namietala formalistickú interpretáciu zákonných ustanovení ZKR a Exekučného poriadku týkajúcich sa tejto problematiky. Za pravdu jej dal aj ÚS SR, pretože vo svojom rozhodnutí konštatoval, že: „Bez existencie dôvodných pochybností o pravosti a pravdivosti obsahu výpisu zo zoznamu pohľadávok nemá požiadavka predloženia kompletnej prílohy zápisnice o prieskumnom pojednávaní – zoznamu prihlášok ako exekučného titulu – v rámci rozhodovania o návrhu veriteľa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadny význam z hľadiska ochrany zákonnosti a v zásade predstavuje príliš formalistický prístup pri posudzovaní úkonov účastníkov exekučného konania, ktorý zasahuje do jeho práva na spravodlivý proces, resp. v danom prípade do jeho práva na súdnu ochranu. Ústavný súd konštatuje, že právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu vybočuje z medzí ústavne konformného výkladu a aplikácie ZKR, a preto týmto uznesením došlo k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv.“ ZKR tým v podstate prevzal stručnú právnu úpravu zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorá priznáva zoznamu prihlášok právne účinky exekučného titulu. Na základe zoznamu prihlášok je možné podať návrh na exekúciu pre zistenú pohľadávku, ktorú úpadca v určenej lehote výslovne nenamietol.[11] Nevýhodou však je, že v dôsledku takejto právnej úpravy úpadca ľahko zmarí exekučný titul tým, že môže účelovo popierať pohľadávky veriteľov. Vtedy nie je možné považovať zoznam prihlášok za exekučný titul pre veriteľa, ktorého pohľadávku dlžník výslovne poprel.

Záver

Záverom možno uviesť, že možnosť spriaznenej osoby viesť exekúciu voči dlžníkovi po zrušení konkurzu nenájde časté uplatnenie v praxi, nakoľko ako už bolo spomenuté vyššie, prihlásenie pohľadávok takýchto osôb do konkurzného konania bolo a je mnohokrát účelové. Avšak v úvahách de lege ferenda je vhodné zaoberať sa a diskutovať o problematike extenzívnej definície spriaznenej osoby, ktorá by mohla mať diskriminačný vplyv na (ne)uspokojovanie niektorých veriteľov. Taktiež netreba opomenúť diskusiu o definícii kvalifikovanej účasti, ktorej 5%tná hranica sa pri posudzovaní niektorých vzťahov môže zdať príliš nízka. Je potrebné počkať na to, ako túto zákonnú úpravu budú aplikovať a interpretovať slovenské súdy. Možno sa časom ukáže, že takáto úprava nebola zvolená najvhodnejšie, alebo naopak medzery v nej súdy preklenú.