Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 405/2021 prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného na okresnom súde vo veci určenia výživného na manželku. Okresný súd v predmetnom konaní zaviazal sťažovateľa platiť navrhovateľke výživné. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd, ktorý rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu sťažovateľ napadol dovolaním, prípustnosť ktorého odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol. Podľa sťažovateľa konanie navrhovateľky spočívajúce v šikanóznom výkone práva, nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia a v neoprávnenom a zámernom zasahovaní do výkonu rodičovských práv sťažovateľa mali súdy nižšej inštancie vyhodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a na základe toho navrhovateľke právo na výživné s poukazom na § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepriznať. Podľa názoru dovolacieho súdu konštatovanie porušenia dobrých mravov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie porušenia dobrých mravov sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky, vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) tak najvyšší súd v podstate vytvoril nový dôvod prípustnosti dovolania, a to že nesprávne právne posúdenie sa musí týkať otázky, ktorá svojou povahou musí byť judikatórne stabilizovateľná, inak povedané, musí v sebe skrývať potenciál byť predmetom judikatúrneho ustálenia. Vice versa, najvyšší súd zaviedol nový dôvod neprípustnosti dovolania, ktorým je taká špecifická povaha právnej otázky, ktorá má za následok jej nestabilizovateľnosť v judikatúre.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že takýto výklad a aplikácia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP sú arbitrárne a jeho závery v napadnutom rozhodnutí sú z tohto dôvodu ústavne neudržateľné. Ústavný súd preto konštatoval, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí zdôraznil, že účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v aktuálnej regulácii civilného procesu je teda nepochybne okrem zjednocovania judikatúry aj ochrana subjektívnych práv sporových strán.
Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi, prípadne zjednocovanie judikatúry. Aj z týchto dôvodov preto prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, podľa ktorého posudzovanie prípustnosti dovolania nemôže byť založené na prípadnej nezovšeobecniteľnosti otázky ním nastolenej.
Predmetné rozhodnutie ústavného súdu tak pomôže nielen sťažovateľovi, ktorého dovolaním sa musí najvyšší súd opätovne zaoberať, ale vo všeobecnosti prispeje k posilneniu ochrany subjektívnych práv sporových strán v dovolacom konaní. Civilné sporové konanie je totiž založené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a v súlade s čl. 2 CSP má každý právo legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd sa tak, rešpektujúc právne názory ústavného súdu vyjadrené v tomto náleze, bude musieť dôkladnejšie zaoberať aj dovolaniami týkajúcimi sa právnych otázok, ktoré nemajú judikatúrne ustáliteľný charakter.
Podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia ústavného súdu je obsiahnuté v odôvodnení samotného nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 405/2021 z 23. júna 2022, ktorý je zverejnený na webovom sídle ústavného súdu.
zdroj: Ústavný súd SR
