Obchodná spoločnosť Kiwi.com s.r.o. (Sťažovateľka) podniká v oblasti sprostredkovania uzatvárania zmlúv o leteckej doprave, a to prostredníctvom svojich webových stránok, ako aj aplikácií. Svojím zákazníkom teda umožňuje zakúpiť si letenky od rôznych leteckých dopravcov, pričom jedným z nich je práve letecká spoločnosť RYANAIR.
RYANAIR (Vedľajší účastník) sa však obrátil na všeobecné súdy Českej republiky s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Vedľajší účastník argumentoval, že Sťažovateľka nesprávne informuje svojich zákazníkov o tom, že v prípade, ak Sťažovateľke neposkytnú informácie potrebné na online odbavenie najneskôr 24 hodín pred plánovaným odletom, budú sa musieť odbaviť priamo na letisku a za poplatok. Okrem toho má Sťažovateľka Vedľajšiemu účastníkovi poskytovať nepravdivé údaje o cestujúcich, a to konkrétne údaje o emailovej adrese, bydlisku a platobných kartách. Uvedené konanie Sťažovateľky má podľa názoru Vedľajšieho účastníka viesť k tomu, že Vedľajší účastník nemá možnosť priamo kontaktovať cestujúcich a informovať ich o podstatných okolnostiach týkajúcich sa ich letu (napr. zmena času letu, poskytovanie informácií v súvislosti s obmedzeniami týkajúcimi sa pandémie ochorenia COVID-19 a pod.). Vedľajší účastník taktiež tvrdil, že nemôže cestujúcim poskytovať vrátenie peňazí priamo na ich účet, nakoľko ním nedisponuje a takisto, že osobné údaje cestujúcich potrebuje z dôvodu plnenia jeho povinností vyplývajúcich z nariadenia Európskeho parlamentu a RADY (ES) č. 260/2004 zo dňa 11. februára 2004, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá náhrad a pomoci cestujúcim v leteckej doprave v prípade odoprenia nástupu na palubu, zrušenie alebo významné meškanie letu (Nariadenie).
Krajský súd v Brne (Krajský súd) návrhu Vedľajšieho účastníka vyhovel. Výrokom I Sťažovateľke uložil povinnosť zdržať sa poskytovania vecne nesprávnych informácií o podmienkach leteckej prepravy a ďalších službách poskytovaných Vedľajším účastníkom vo všetkých jazykových verziách webu kiwi.com a vo všetkej komunikácii a dokumentoch, ktoré Sťažovateľka zasiela osobám, ktorým prostredníctvom kiwi.com sprostredkovala uzatvorenie zmluvy o leteckej preprave s Vedľajším účastníkom (Výrok I). Krajský súd Výrok I pritom bližšie špecifikoval v uznesení, ktoré Sťažovateľka napadla svojou ústavnou sťažnosťou a uviedol, ktoré informácie poskytované Sťažovateľkou považuje za vecne nesprávne.
Výrokom II Krajský súd Sťažovateľky uložil povinnosť zdržať sa poskytovania nesprávnych osobných údajov osôb, ktorým prostredníctvom webu kiwi.com sprostredkovala uzatvorenie zmluvy o leteckej preprave s Vedľajším účastníkom, a to najmä údajov o emailovej adrese, bydlisku a platobných kariet (Výrok II). Výrokom II Krajský súd Sťažovateľke uložil povinnosť odstrániť závadný stav, teda opraviť vecne nesprávne informácie o podmienkach leteckej prepravy a ďalších službách poskytovaných Vedľajším účastníkom, ktoré už poskytla osobám, ktorým prostredníctvom webu kiwi.com sprostredkovala uzatvorenie zmluvy o leteckej preprave s Vedľajším účastníkom a ktoré ešte nezahájili leteckú prepravu. Rovnako Sťažovateľke uložil povinnosť opraviť nesprávne osobné údaje osôb, ktoré prostredníctvom webu kiwi.com sprostredkovala uzatvorenie zmluvy o leteckej preprave s Vedľajším účastníkom, a to najmä údajov o emailovej adrese, bydlisku a platobných kartách, ktoré už poskytla Vedľajšiemu účastníkovi (Výrok III). Výrokom IV bolo Vedľajšiemu účastníkovi uložené, aby v lehote do 30 dní podal návrh na začatie konania vo veci samej (Výrok IV).
Krajský súd mal za to, že bola dostatočne preukázaná potreba dočasne upraviť pomery účastníkov konania, nakoľko konanie Sťažovateľky viedlo k tomu, že Vedľajší účastník nebol schopný poskytovať cestujúcim potrebné informácie a riadne plniť svoje finančné záväzky. Tým, že Sťažovateľka poskytuje nepravdivé informácie o cestujúcich, dopúšťa sa porušenia ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovení občianskeho zákonníka.
Sťažovateľka proti rozhodnutiu Krajského súdu podala odvolanie, ktorým návrh na vydanie neodkladného opatrenia označila za šikanózny. Vedľajší účastník svojím návrhom sledoval iba získanie osobných údajov cestujúcich, aby im mohol ponúkať svoje doplnkové služby. Sťažovateľka v návrhu na vydanie neodkladného opatrenia taktiež videla snahy o potlačenie konkurencie a uviedla, že cestujúcim neposkytuje nepravdivé informácie a pri poskytovaní údajov o cestujúcich postupuje v súlade s podmienkami zmluvy, ktorú s cestujúcimi uzatvára. Z Nariadenia taktiež nevyplýva povinnosť Sťažovateľky poskytovať Vedľajšiemu účastníkovi osobné údaje cestujúcich bez ich súhlasu.
Vrchný súd v Olomouci (Vrchný súd) svojím uznesením potvrdil rozhodnutie Krajského súdu. Vrchný súd nepovažoval za dôvodnú námietku Sťažovateľky, že sa Vedľajší účastník snaží zmeniť už roky trvajúci stav. Poukázal na to, že v polovici roku 2020 sa Vedľajší súd na Zemskom súde v Hamburgu domáhal vydania neodkladného opatrenia a bolo mu vyhovené.
Vrchný súd mal za to, že z doložených konverzácií medzi Sťažovateľkou a cestujúcimi vyplýva, že Sťažovateľka cestujúcim včas neposkytuje potrebné informácie a neplní právnymi predpismi stanovené povinnosti, ktoré voči nim má. Vedľajší účastník je pritom povinný spracovávať osobné údaje cestujúcich z dôvodu plnenia povinností vyplývajúcich z Nariadenia ako aj GDPR.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) sa k ústavnej sťažnosti Sťažovateľky vyjadril nasledovne.
K neodkladným opatreniam
Ústavný súd uviedol, že k prieskumu rozhodovania všeobecných súdov o neodkladných opatreniach pristupuje zdržanlivo. Neodkladné opatrenia majú totiž dočasný charakter, nezasahujú do práv a povinností účastníkov konania konečným spôsobom a ani nimi nedochádza k predvídaniu výsledku konania vo veci samej. Vzhľadom k tejto špecifickej povahe neodkladných opatrení sa preto Ústavný súd obmedzuje iba na tzv. obmedzený test ústavnosti. Z jeho judikatúry je zrejmé, že dôvodom na zrušenie neodkladného opatrenia môže byť aj „flagrantné porušenie zásad spravodlivého procesu“.
Ochrana toho, proti komu má neodkladné opatrenie smerovať, však nesmie dosiahnuť takej intenzity, aby prakticky znemožnilo ochranu oprávnených záujmov druhej strany. Ústavný súd teda zhrnul, že pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné zaoberať sa aj tým, či zásah do základných práv účastníka konania vyvolaný neodkladným opatrením je primeraný.
K slobode prejavu Ústavný súd uviedol, že tento pojem zahŕňa aj čisto apolitické prejavy a medzi zásahy do slobody prejavu zahŕňa aj predbežné opatrenie zakazujúce zverejniť obsah výrazne poškodzujúci niektorých súťažiteľov na trhu. Preto je možné zhrnúť, že aj na prejav komerčného charakteru spadajú záruky plynúce z práva na slobodu prejavu, pričom tieto záruky sa primerane uplatňujú aj v konaní o neodkladnom opatrení. Ak by komerčný prejav mal byť neodkladným opatrením obmedzený z dôvodu tvrdenej nepravdivosti, všeobecné súdy sa musia vysporiadať s tým, či je možné skutkový základ príslušného komerčného prejavu naozaj hodnotiť ako nepravdivý, a to všetko v miere zodpovedajúcej charakteru konania o neodkladnom opatrení.
Ústavný súd uvádza, že rozhodnutia vo veci konajúcich všeobecných súdov sú založené na dezinterpretácii posudzovaných výrokov Sťažovateľky a zároveň, že niektoré z výrokov Sťažovateľky neboli všeobecnými súdmi hodnotené v ich kontexte. Ústavný súd ďalej uvádza, že Výrok I je zjavne excesívny, a to konkrétne v rozsahu informácií, ktoré má Sťažovateľka zakázané poskytovať. Všeobecné súdy taktiež nepoukázali na nič, čo by odôvodňovalo tak široké obmedzenia, čo bolo dôvodom pre zrušenie Výroku I v plnom rozsahu. Ústavný súd zároveň konštatoval porušenie práva Sťažovateľky na slobodu prejavu.
Všeobecné súdy sa v súvislosti s Výrokom II nevysporiadali s námietkami Sťažovateľky ohľadne zásahu do jej základného práva na podnikanie. Sťažovateľka totiž pri poskytovaní služieb pôsobí ako sprostredkovateľ komunikácie medzi zákazníkmi a Vedľajším účastníkom. Námietka Sťažovateľky spočívala v tom, že by predmetnú službu svojim zákazníkom nemohla poskytovať pokiaľ by do systému Vedľajšieho účastníka zadávala emailovú adresu cestujúceho a nie adresu, ktorú pre svojich zákazníkov za týmto účelom vytvorila. Sťažovateľka aplikovala obdobnú argumentáciu aj v súvislosti s informáciami o platobných kartách cestujúcich.
Všeobecné súdy sa nevysporiadali s tým, že Sťažovateľka by na základe neodkladného opatrenia musela značne obmedziť spôsob poskytovania svojich služieb a ani s otázkou, nakoľko by zmeny vyžadované neodkladným opatrením mohli Sťažovateľke úplne znemožniť poskytovanie týchto služieb. Ide preto o zásah do ústavne zaručeného práva na podnikanie v zmysle slobody podnikania a teda o zásah do autonómneho priestoru jednotlivca na základe súdneho rozhodnutia.
Aj napriek tomu, že na odôvodnenie rozhodnutia o neodkladnom opatrení nie sú kladené také podmienky, aké sú kladené na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej, je nevyhnutné, aby všeobecné súdy presne a jasne uviedli, aké konkrétne zákonné ustanovenie mala Sťažovateľka porušiť. Nestačí teda vágny odkaz na zákon o ochrane spotrebiteľa či občiansky zákonník tak, ako to uviedli všeobecné súdy. Všeobecné súdy sa taktiež opomenuli zaoberať aktívnou legitimáciou Vedľajšieho účastníka.
Z vyššie uvedených skutočností preto zjavne vyplýva, že všeobecné súdy sa pri svojom rozhodovaní nedostatočne zaoberali dopadmi neodkladného opatrenia do práva Sťažovateľky na podnikanie, čim porušili základné právo Sťažovateľky na podnikanie v spojení s právom na súdnu ochranu.
Výrok III obsahovo nadväzuje na Výrok I a Výrok II, pričom ukladá Sťažovateľke povinnosť odstrániť závadný stav. Vzhľadom na to, že Výrok I a Výrok II z vyššie uvedených dôvodov nemôžu obstáť, neobstojí ani Výrok III a je nutné ho zrušiť. Výrok IV má vo vzťahu k ostatným výrokom akcesorickú povahu a je nutné ho taktiež zrušiť.
Ústavný súd preto zrušil obe rozhodnutia všeobecných súdov a konštatoval porušenie základných práv Sťažovateľky.
