Napadnuté ustanovenie podľa návrhu prezidentky nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 11 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, výnimočného stavu a núdzového stavu. Dôvody sú nasledovné:
Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom." Z predmetného článku nevyplýva možnosť vyňať niektoré nezákonné rozhodnutia a nesprávne úradné postupy orgánov verejnej moci spod zodpovedností za škodu nimi spôsobenú, a už vôbec nie možnosť urobiť tak obyčajným zákonom. Práve pre uvedené, napadnuté ustanovenie vyprázdňuje obsah základného práva garantovaného ústavou a upiera dotknutým osobám toto základné právo, čím porušuje princíp minimalizácie zásahov do základných práv a slobôd, ako aj pozitívny záväzok štátu prijímať zákony umožňujúce plnú realizáciu a uplatnenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd a neprípustným spôsobom zasahuje do kompetencie ústavodarcu.
Argumentujúc v návrhu, práva na náhradu škody sa možno domáhať len v medziach zákona, no žiaden zákon nemôže toto právo vylúčiť úplne. V opačnom prípade by to znamenalo, že zákonodarca môže akékoľvek právo garantované ústavou vylúčiť na základe vlastného uváženia, čo je samozrejme ústavne neakceptovateľné a nielen smerujúce proti textu základného zákona, ale aj proti cieľu a zmyslu ústavy.
Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej mocí alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim procesné podmienky na jeho uplatnenie.
Napadnuté ustanovenie ďalej porušuje princípy právneho štátu, predovšetkým právnej istoty a ochrany legitímneho očakávania, že prípadné škody spôsobené nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci budú dotknutým subjektom nahradené, ako aj princíp legality tým, že ruší jediný účinný prostriedok nápravy (sankciu) za porušenie povinnosti štátnych orgánov konať len na základe ústavy a zákonov a v ich medziach. Na vydávanie protiepidemických opatrení na základe zákona o ochrane verejného zdravia sú oprávnené orgány verejného zdravotníctva (ako napríklad Ministerstvo zdravotníctva SR, Úrad verejného zdravotníctva SR, regionálne úrady verejného zdravotníctva a ďalšie orgány v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) až g) zákona o ochrane verejného zdravia). Niet pochýb o tom, že vydávaním protiepidemických opatrení vyššie vymenované štátne orgány vykonávajú verejnú moc, ktorá im bola zverená zákonom. Preto nie je prípustné, aby práve táto skupina rozhodnutí a úradných postupov bola (v prípade nezákonnosti týchto rozhodnutí alebo nesprávnosti týchto úradných postupov) zo zodpovednosti za náhradu škody vylúčená, keďže je absolútnym legitímnym očakávaním dotknutej skupiny osôb, že im prípadná škoda spôsobená nezákonným konaním orgánov verejnej moci bude nahradená. Právny štát je totiž štát, v ktorom vládne právo a nie svojvôľa vládcov. Neoddeliteľným komponentom práva je zodpovednosť za jeho porušenie (resp. za škody spôsobené jeho porušením), ktorá robí právo vynútiteľným. Právo bez zodpovednosti nie je právom, pretože ak neexistuje zodpovednosť za porušenie práva, stáva sa právo nevynútiteľným a tým stráca svoju podstatnú charakteristickú vlastnosť, ktorá ho odlišuje od všetkých ostatných normatívnych systémov prítomných v ľudskej spoločností.
Okrem uvedeného, novelizačný zákon navyše neobsahuje prechodné ustanovenia, na základe ktorých by sa dalo usúdiť, či sa vylúčenie zodpovednosti štátu za škodu vzťahuje aj na protiepidemické opatrenia prijaté pred jeho účinnosťou, t. j. či vylúčenie zodpovednosti za škodu má pôsobiť retroaktívne aj vo vzťahu k opatreniam prijímaným na jar roku 2020, počas tzv. „prvej vlny" pandémie ochorenia Covid-19. Keďže nie je možné vylúčiť takýto zámer zákonodarcu, prezidentka v návrhu poznamenala, že prípadný retroaktívny účinok napadnutého ustanovenia je z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu neakceptovateľný. Ak by sa napadnuté ustanovenie malo vzťahovať aj na škody spôsobené pred jeho účinnosťou, išlo by o neprípustnú pravú retroaktivitu v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní. Takúto interpretáciu nemožno v právnom štáte tolerovať.
K pozastaveniu účinnosti zákona
Predpoklad pozastavenia účinnosti spočívajúci v ohrození základných práv a slobôd znamená situáciu, v ktorej bude ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu zúžený rozsah chráneného priestoru jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude ich výkon podmieňovaný (sťažovaný) neprimeranými podmienkami či prekážkami.[1] Pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, možno len na základe takých dôvodov, ktoré zakladajú „záver o bezprostrednom ohrození základných práv a slobôd."[2]
Vzhľadom k tomu, že následky uplatňovania napadnutého ustanovenia sa priamo týkajú základných práv, ktorých garancia je pre riadne fungovanie právneho štátu najpodstatnejšia, týkajú sa veľkého počtu osôb a sú spôsobilé umožniť orgánom verejnej moci konať svojvoľne bez akejkoľvek možnosti kontroly či postihu, možno tieto následky bez rozumných pochybnosti kvalifikovať ako vážne. Pozastavením účinnosti napadnutého ustanovenia nedôjde k ohrozeniu žiadnych základných práv a slobôd, ani k žiadnym nenapraviteľným následkom (za predpokladu, že zákonodarca neplánoval pripísať napadnutému ustanoveniu spätnú účinnosť, t. j. retroaktivitu).
