Okresný súd v Děčíne na základe návrhu žalobcu na vydanie elektronického platobného rozkazu o zaplatenie 5.000,- Kč s príslušenstvom z titulu vrátenia finančných prostriedkov podľa zmluvy o pôžičke (smlouva o zápujičce) rozhodol tak, že zaviazal žalovanú, t. j. sťažovateľku na zaplatenie čiastky 5.000,- Kč spolu s príslušenstvom a zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.
Sťažovateľka však v priebehu konania pred Okresným súdom v Děčíne namietla, že zmluva o pôžičke, ktorú s právnym predchodcom žalobcu uzatvorila, je neplatná podľa § 9 ods. 1 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelského úvěru. S námietkou neplatnosti zmluvy o pôžičke, ktorú podala sťažovateľka počas prvoinštančného konania, sa Okresný súd Děčín vysporiadal tak, že dal sťažovateľke za pravdu. Uviedol, že námietku neplatnosti uznal z dôvodu, že právny predchodca žalobcu, ktorý zmluvu o pôžičke uzatvoril, konal v rozpore so zákonom, keďže si nesplnil svoju povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti sťažovateľky ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Z dôvodu uznania námietky neplatnosti zmluvy o pôžičke preto súd nárok uplatnený žalobcom považoval za bezdôvodné obohatenie.
Sťažovateľka v konaní zároveň podala námietku premlčania, ktorá však bola zo strany Okresného súdu Děčín posúdená ako námietka vznesená v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi mal spočívať v tom, že sťažovateľka existenciu dlhu pripustila, nereagovala na výzvu na jeho úhradu a neprejavila snahu dlh uhradiť.
Podľa názoru Okresného súdu Děčín malo k premlčaniu nároku dôjsť až po podaní žaloby, a to na základe odlišného právneho posúdenia nároku (t. j. že nejde o vrátenie peňazí na základe zmluvy o pôžičke, ale o bezdôvodné obohatenie), ku ktorému došlo až na základe vykonaného dokazovania.
V ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentovala, že základným predpokladom legitímnej obrany proti námietke premlčania je najmä skutočnosť, že strana, ktorá sa rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi dovoláva, nezavinila márne uplynutie premlčacej lehoty. Sťažovateľka pritom uviedla, že je nepochybné, že premlčanie nároku bolo zavinené žalobcom, a to oneskoreným podaním žaloby na príslušný súd. Žalobca mal odo dňa postúpenia pohľadávky od právneho predchodcu viac ako pol roka na podanie žaloby, pričom sťažovateľka v jej podaní vôbec nebránila a teda nenesie žiadnu vinu na skutočnosti, že došlo k premlčaniu nároku.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že žalobca si musel byť vedomý možnej neplatnosti zmluvy o pôžičke z dôvodu, že si právny predchodca pri jej uzatváraní nesplnil povinnosť skúmať schopnosť sťažovateľky splácať pôžičku s odbornou starostlivosťou. Z uvedeného dôvodu preto, podľa názoru sťažovateľky, žalobca musel byť uzrozumený s tým, že ním uplatnený nárok bude konajúcim súdom posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľka svoju sťažnosť uzatvára argumentom, že v konaní nenastali a ani neboli tvrdené také skutočnosti, ktoré by spôsobili, že by námietku premlčania podanú sťažovateľkou bolo možné vyhodnotiť ako námietku podanú v rozpore s dobrými mravmi.
K sťažnosti sťažovateľky sa žalobca nevyjadril vôbec, Okresný súd Děčín iba poukázal na odôvodnenie svojho rozsudku.
Ústavný súd Českej republike v súvislosti s výškou žalovaného nároku (5.000,- Kč s príslušenstvom) zdôraznil, že nevyhnutným predpokladom skúmania predmetnej veci je tzv. bagateľnosť. Zároveň však uviedol, že za splnenia určitých podmienok je oprávnený meritórne rozhodovať aj tzv. bagateľné veci, a to napríklad pri zjavnom až extrémnom vybočení zo štandardov, ktoré sú pre zistenie skutkového stavu veci a pre jeho právne posúdenie nevyhnutné.
V nadväznosti na argumentáciu uvedenú vyššie, Ústavný súd Českej republiky uviedol, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je dôvodná. Okresný súd Děčín sa pri rozhodovaní dopustil neakceptovateľnej svojvôle, keď námietku premlčania sťažovateľky odmietol pre jej údajný rozpor s dobrými mravmi.
Dôvodom, pre ktorý bola námietka premlčania sťažovateľky Okresným súdom Děčín posúdená ako námietka premlčania podaná v rozpore s dobrými mravmi bolo, že sťažovateľka pripustila existenciu dlhu, na výzvu na úhradu dlhu nereagovala a neprejavila snahu dlh uhradiť. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že až v priebehu konania došlo k odlišnému právnemu posúdeniu uplatneného nároku (namiesto žaloby na úhradu peňazí z titulu zmluvy o pôžičke išlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia).
Okresný súd Děčín taktiež skutočnosť, že žalobca si ako profesionál mal byť vedomý toho, že zmluva o pôžičke môže byť súdom posúdená ako neplatná a teda nárok môže byť posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a aj napriek tomu žalobca podal žalobu oneskorene, pripísal na ťarchu sťažovateľke tým, že námietku premlčania, ktorú podala, vyhodnotil ako námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi.
Ústavný súd Českej republiky taktiež konštatoval, že posúdenie námietky premlčania ako námietky podanej v rozpore s dobrými mravmi je v praxi veľmi ojedinelé. Upozornil tiež na to, že v danej veci je nepochybné, že žalobca oneskoreným podaním žaloby zapríčinil márne uplynutie premlčacej lehoty. Sťažovateľka sa totiž na oneskorenom podaní žaloby vôbec nepričinila.
Pasivita sťažovateľky (neuhradenie dlhu na základe výzvy) taktiež nemôže predstavovať dôvod, pre ktorý by bolo možné ochranu práva v podobe riadne vznesenej námietky premlčania odoprieť. Odkázal pri tom aj na iné rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého:
„...za rozporné s dobrými mravmi nie je možné bez ďalšieho považovať konanie dlžníka, ktorý nespláca svoje záväzky z dôvodu vlastnej zadlženosti, rovnako tak v rozpore s dobrými mravmi nie je ani pasivita dlžníka pri riešení záväzku“.
Okresný súd Děčín vyššie uvedené dôvody, ktoré ho viedli k neuznaniu námietky premlčania sťažovateľky nadradil nad všeobecný účel premlčania, ktorým je zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch, bez toho, aby mal k tomu relevantný dôvod. Okrem toho postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, pričom v dôsledku všetkých vyššie uvedených pochybení došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny Základných práv a slobôd.
Ústavný súd Českej republiky preto rozhodnutie Okresného súdu Děčín zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25. mája 2021, sp. zn.: III. ÚS 3358/20
autor: Mgr. Alena Michalovičová, advokátsky koncipient
