Konanie pred okresným súdom
V októbri 2019 uložil žalovanej Okresný súd Galanta (okresný súd) rozsudkom povinnosť uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu v znení uvedenom vo výroku rozsudku okresného súdu. Okrem toho okresný súd žalovanej uložil aj povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení, že
„medzi právnym predchodcom žalovanej a žalobkyňou došlo k vzniku občianskoprávneho vzťahu, a to na základe rozhodnutia o pridelení bytu z 13. februára 1979 a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu z 31. augusta 1979, ktorými žalobkyni vzniklo právo osobného užívania predmetného bytu podľa ustanovení́ § 153 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) v znení́ účinnom ku dňu 31. augusta 1979. Novelou OZ č. 509/1991 Zb. došlo podľa § 871 ods. 1 zo zákona k transformácii práva užívania na nájom, a teda aj právo osobného užívania predmetného bytu žalobkyne sa transformovalo na nájom podľa ustanovení́ § 663 a nasl. OZ. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že listom zo dňa 19. júla 2016 adresovaným žalovanej žalobkyňa podala v zmysle § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení́ účinnom ku dňu zaslania listu (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) žiadosť o prevod vlastníctva bytu č. X s príslušenstvom v bytovom dome na ulici A. Č. X v Š. (sporný byt).“[1]
Okresný súd uviedol, že v zmysle § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. dochádza na základe každej (aj opakovanej) žiadosti nájomcu o prevod vlastníctva bytu (v prípade trvania nájomného vzťahu žiadateľa a postavenia prenajímateľa ako povinného vlastníka podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a za predpokladu späťvzatia predchádzajúcej žiadosti) k vzniku vždy nového, samostatne posudzovaného práva nájomcu.
Konanie pred krajským súdom
Žalovaná sa voči rozhodnutiu okresného súdu odvolala na Krajský súd v Trnave (krajský súd). Tento súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil, nakoľko sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonnými požiadavkami. Krajský súd svoje rozhodnutie oprel aj o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne o rozhodnutie z 21. decembra 2010 sp. zn. 6Cdo/37/2010.
„Po vysporiadaní sa so vzťahom zákona č. 182/1993 Z. z. k Občianskemu zákonníku uviedol, že právo na prevod vlastníctva bytu v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený po prvýkrát (§ 101 OZ). Ďalej s poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. konštatoval, že podanie novej žiadosti o prevod vlastníctva bytu (ktorej predchádzalo späťvzatie predchádzajúcich žiadostí) pri splnení aj ostatných podmienok podľa právneho stavu v čase jej podania, má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva so začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti, pričom vznik práva na prevod vlastníctva bytu sa posudzuje podľa právnej úpravy platnej v čase podania žiadosti o tento prevod.“
Dovolacie konanie
Proti rozhodnutiu krajského súdu žalovaná (dovolateľka) podala dovolanie. V dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné a nesprávne a podľa jej názoru sa odvolací (krajský) súd dostatočne nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, na základe čoho jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolací súd vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že nie je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pričom to isté platí aj pre súdy v opravnom konaní, na základe čoho dovolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a námietku dovolateľky, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces označil ako neodôvodnenú.
Z dovolania ďalej vyplynula právna otázka dovolateľky, či späťvzatím žiadosti o prevod vlastníckeho práva k bytu a podaním novej žiadosti začína plynúť nová premlčacia lehota na uplatnenie tohto práva na súde. K tejto otázke sa dovolací súd vyjadril použitím uznesenia z 21. decembra 2010 sp. zn. 6Cdo/37/2010, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že
„zákon o vlastníctve bytov upravuje okrem iného aj podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a v rámci nich i podmienky vzniku práva na prevod vlastníctva bytu. Súhrn týchto podmienok, v prípade ich splnenia, tvorí právnu skutočnosť majúcu za následok vznik právneho vzťahu medzi nájomcom bytu a vlastníkom bytového domu alebo subjektom spravujúcim bytový dom ako majetok štátu.
Obsahom tohto právneho vzťahu je subjektívne právo nájomcu bytu na prevod vlastníctva bytu a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť vlastníka bytového domu alebo subjektu spravujúceho bytový dom ako majetok štátu uzavrieť s nájomcom v určenej lehote zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Jednou z podmienok, splnením ktorej sa završuje proces vzniku práva na prevod vlastníctva bytu, je žiadosť nájomcu o prevod vlastníctva bytu. Odo dňa podania tejto žiadosti začína plynúť povinnému subjektu dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Pokiaľ právna skutočnosť nastane opakovane, má to za následok vznik nového právneho vzťahu s novým obsahom.“
Z uvedeného dovolací súd vyvodil nasledovný záver:
„Majetkové právo na prevod vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený po prvýkrát. Opakovaná žiadosť nájomcu bytu o prevod vlastníctva bytu, pri splnení aj ostatných podmienok podľa právneho stavu v čase jej podania, má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva so začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti.“[2]