Striedavá starostlivosť je jeden z modelov starostlivosti o dieťa v prípade, ak sa rodičia rozišli a nežijú v spoločnej domácnosti. Rodičia sa v starostlivosti o maloletého striedajú napríklad na týždňovej báze. Súd musí pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti rozhodnúť tak, aby rozhodnutie bolo v záujme dieťaťa. Súd pritom berie ohľad na životné pomery rodičov, citovú orientáciu, zázemie dieťaťa a podobne. Možno dodať, že striedavá starostlivosť predstavuje rovnocenné postavenie rodičov s ohľadom na styk s maloletým, ktorý je najférovejší ako pre rodičov, tak aj pre maloleté dieťa, ktorému poskytuje čas s oboma rodičmi. Aj keď mnoho odborníkov má odlišné názory na tento model, stále ide o model starostlivosti, ktorý sa javí ako najlepší pre maloleté deti.
Právo na spravodlivý proces je garantované v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá zakotvuje právo každého domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Dôležité je spomenúť aj právo na výchovu detí zakotvené v čl. 32 ods. 4, a teda vychovávať dieťa je právom rodiča, toto právo možno obmedziť alebo pozbaviť jedine rozhodnutím súdu.
Sťažovateľ (otec maloletého dieťaťa), podával návrh na zverenie maloletého syna do striedavej starostlivosti z dôvodu, že medzi sťažovateľom a matkou maloletého nie sú dobré vzťahy a tá mu neumožňuje stýkať sa so synom. Po rozhodnutiach Okresného súdu v Bruntále a Krajského súdu v Ostrave podal sťažnosť na Ústavný súd Českej republiky (ÚS ČR) po tom, čo mu oba súdy návrh na striedavú starostlivosť zamietli. Mali totiž za to, že argumenty matky maloletého dieťaťa sú dostatočné na zamietnutie takéhoto návrhu. Po dokazovaní prišli k záveru, že striedavá starostlivosť o maloletého nie je vhodná, nakoľko nedošlo k zmene pomerov, a ako konkrétne dôvody uviedli: nízky vek dieťaťa, vysoké pracovné zaťaženie otca, zlá komunikácia medzi rodičmi maloletého, odmietavý postoj psychológov, ťažkosti s adaptáciu maloletého na zmeny a veľká vzdialenosť medzi bydliskom matky a bydliskom otca.
To sa otcovi maloletého nepáčilo a podal sťažnosť na ÚS ČR, v ktorej namietal, že podľa jeho názoru nie je stanovený žiaden identifikovaný dôvod, ktorý by zakladal nezverenie maloletého do striedavej starostlivosti. Taktiež argumentoval tým, že súdy svoje rozhodnutia opreli o skutkové tvrdenia, ktoré neboli nijakým spôsobom podložené a vychádzali iba z tvrdení matky.
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že dôvod, ktorý súd uviedol (pracovné zaťaženie otca), žiadnym spôsobom neoveroval, nezisťoval si ani jeho pracovnú dobu ani rozloženie služieb. Samotný argument vzdialenosti bydlísk rodičov sťažovateľ vyvrátil tým, že v skutočnosti od seba bývajú pol hodinu autom a ak by to mal byť jediný dôvod na to, aby súd jeho návrh zamietol, je ochotný sa presťahovať bližšie.
Ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je dôvodná, a vyjadril sa aj k všeobecnému prístupu k problematike rozhodovania o striedavej starostlivosti. Okresné súdy musia brať do úvahy tú skutočnosť, že obaja rodičia majú právo vychovávať svoje dieťa a hlavne súdy musia prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. Pri voľbe starostlivosti sú súdy taktiež povinné brať ohľad na existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá navrhuje zverenie do jej starostlivosti, mieru zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade zverenia schopnosť danej osoby zaistiť bezproblémový vývoj a iné potreby a v neposlednom rade prianie dieťaťa.
Skutočnosti, ktoré svedčia proti striedavej starostlivosti, musia byť nie len tvrdené, ale aj preukázané (nález sp. zn. I. ÚS 1554/104, bod 29) a o to viac je posilnená zásada materiálnej pravdy a ad hoc posudzovanie každého prípadu. Dôraz na riadne hodnotenie dôkazov a celkové odôvodnenie patrí k základným atribútom spravodlivého procesu a ruka v ruke so zásadou transparentnosti justície ako ochranou pred ľubovoľnými rozhodnutiami.
V konkrétnom prípade ÚS ČR rozobral všetky dôvody súdov (okresného a krajského) nasledovne.
Nízky vek dieťať
ÚS ČR má za to, že vek dieťaťa nemožno považovať za prekážku v striedavej starostlivosti. Jedine v prípade, ak z objektívnych dôvodov ako napríklad kojenie je dieťa závislé na matke. A nakoľko maloletý v tomto konaní mal už 4 roky, tak táto argumentácia súdu nemôže obstáť. Vylúčiť možnosť striedavej starostlivosti len na základe nízkeho veku totiž nemožno.
Vysoké pracovné zaťaženie otca
Pracovné vyťaženie rodiča podľa ÚS ČR možno považovať ako prekážku len v mimoriadnych prípadoc, ak je rodič napríklad vojak na zahraničnej misii, vodič kamiónu a podobne. V tomto prípade išlo dokonca o dieťa, ktoré navštevuje predškolské zariadenie, z čoho možno odvodiť, že v čase, kedy je dieťa v takomto zariadení, je rodič v práci. Súdy nemôžu takýmto spôsobom diskriminovať rodiča, ak má štandardný pracovný pomer podľa Zákonníka práce. Súd by rodiča tým pádom postavil pred otázku výberu medzi prácou a dieťaťom, čo by vo výsledku mohlo spôsobiť, že rodič sa práce vzdá, nebude mať dostatočný príjem, čo mohlo viesť napr. k zníženiu výživného. A takáto situácia by následne mohla iniciovať konflikt s druhým rodičom.
Zlá komunikácia medzi rodičmi
V zmysle judikatúry ÚS ČR (nález sp. zn. I. ÚS 1554/14, body 31-32) zlá úroveň komunikácie medzi rodičmi nemôže viesť k vylúčeniu striedavej starostlivosti. Súdy majú skúmať dôvody nízkej kvality komunikácie a pokúsiť sa o jej zlepšenie. Dokonca zverenie maloletého do striedavej starostlivosti môže zlepšiť vzťahy medzi rodičmi. Ak by aj napriek snahe súdu nedošlo k zlepšeniu vzťahu medzi rodičmi, je na posúdení súdov, ktorý z rodičov je zodpovedný za zlú komunikáciu medzi nimi.
Odvolací súd uviedol, že striedavá starostlivosť môže plniť svoj účel len vtedy, ak sú obaja rodičia schopní sa dohodnúť na veciach podstatných a týkajúcich sa dieťaťa, napríklad voľba školského zariadenia, lekárov, krúžkov a podobne. Toto tvrdenie ÚS ČR spochybnil, nakoľko rodičia často po rozchode nemajú harmonické vzťahy a vyššie uvedené tvrdenie odvolacieho súdu hovorí o ideálnych predpokladoch striedavej starostlivosti. Harmonické vzťahy medzi bývalými partnermi a rodičmi považuje Ústavný súd Českej republiky skôr za výnimku ako pravidlo a preto by mali súdy realisticky posudzovať komunikáciu medzi rodičmi.
Odmietavý postoj psychológov
V tomto prípade je zaujímavé práve to, že boli zapojení dvaja psychológovia, ktorí neodporúčali striedavú starostlivosť. ÚS ČR tieto vyjadrenia psychológov úplne vylúčil, nakoľko prvý psychológ si vypočul len matku maloletého, ktorá tvrdila, že po návratoch syna od otca mal maloletý zlý psychický stav. Psychológ jej odporučil, aby syna v takých situáciách upokojila a o otcovi hovorila v dobrom. K ďalšiemu stretnutiu nedošlo.
Druhý psychológ vypočul otca aj matku a potom spoločne obidvoch. Po stretnutí dospel k záveru, že striedavú starostlivosť neodporúča.
Problémom je, že ani jeden psychológ nevypočul maloletého, a keďže Dohovor o právach dieťaťa v čl. 12 hovorí o tom, že dieťa má právo byť vypočuté. Taktiež z Dohovoru vyplýva, že dieťa nie je objektom, ale subjektom konania a preto sa má na jeho názor primerane k jeho veku aj prihliadnuť.
Ťažká adaptácia maloletého na zmeny
Odvolací súd hodnotil striedavú starostlivosť ako zásah do stabilného výchovného prostredia neustálym sťahovaním sa. Toto hodnotenie ale ÚS ČR považoval za subjektívnu preferenciu, nakoľko tvrdenie nebolo podložené žiadnymi dôkazmi.
Odvolací súd si v tomto prípade protirečil, pretože na jednej strane potvrdil rozsudok Okresného súdu a teda návrh na striedavú starostlivosť zamietol aj z dôvodu, že časté sťahovanie pre maloletého nie je vhodné, no na druhú stranu opomenul fakt, že podľa rozhodnutia súdu sa maloletý stretáva s otcom štyri krát za 14 dní, zatiaľ čo pri striedavej starostlivosti by frekvencia presunu maloletého bola o polovicu menšia.
Vzdialenosť medzi bydliskami matky a otca
Odvolací súd vnímal vzdialenosť ako okolnosť do istej miery neslušiacou pre striedavú starostlivosť s ohľadom na bydlisko matky, otca a materskej školy, ktorú maloletý navštevuje. Tá sa nachádza v okolí bydliska matky.
ÚS ČR poukázal na judikatúru (nález zo dňa 31. 3. 2020 sp. zn. III. ÚS 149/20, bod 27), ktorá sa venovala problematiky vzdialenosti, teda kedy možno vzdialenosť považovať za prekážku, avšak nemožno ju považovať za jediný dôvod neschválenia striedavej starostlivosti. ÚS ČR vtedy uviedol, že vzdialenosť 600 km možno považovať za prekážku, pretože nemôže byť v záujme dieťaťa cestovať takú vzdialenosť a označil ju ako veľmi veľkú vzdialenosť.
V tomto prípade ale matka a otec mali vzdialenosť medzi svojimi bydliskami 35 km, čo predstavuje cestu autom približne 30 až 40 minút. Ide teda o prekonateľnú prekážku a v spise neboli žiadne náznaky toho, že by dochádzanie malo na maloletého negatívny dopad.
Procesný postup
Ďalej sa ÚS ČR venoval samotnému procesnému postupu odvolacieho súdu. Ten totiž v odvolacom konaní neuplatnil zásadu úplnej apelácie, tzn. že súd si mal obstarať všetky potrebné skutočnosti pre rozhodnutie a nie len zrušiť výrok Okresného súdu. Tento výrok totiž považoval za nepreskúmateľný, týkal sa určenia rozsahu styku a spôsobu odovzdávania maloletého prostredníctvom materskej škôlky maloletého.
Práve zrušením tohto výroku a nerozhodnutia celej veci sa konanie predĺžilo o 3 mesiace, čím boli rodičia vystavení ďalším stresujúcim pojednávaniam, pričom práve konania týkajúce sa maloletých detí sa majú prejednať čo najrýchlejšie a to ideálne do 6 mesiacov od začatia konania.
ÚS ČR prišiel k záveru, že Okresný súd ani Krajský súd nenaplnili procesné požiadavky pri rozhodovaní o zverení maloletého do striedavej starostlivosti, a to tým, že nevykonali riadne dôkazy, prihliadali k nedokázaným tvrdeniam a podstatné okolnosti opomenuli. Niektoré vykonané dôkazy dokonca zhodnotili v rozpore so skutočnosťou, čo je porušenie zásady materiálnej pravdy.
Vec sa vráti Okresnému súdu v Bruntále, ktorý bude pri rozhodovaní viazaný názorom vyjadreným v tomto náleze.
