V predmetnej veci bol obvinený uznaný za vinného z prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti uzatvoril s inou spoločnosťou leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bolo refinancovanie osobného motorového vozidla, pričom z dôvodu neplnenia si zmluvných podmienok bola predmetná zmluva zo strany poškodenej spoločnosti vypovedaná a v rovnaký deň bola obvinenému doručená výzva na vrátenie predmetu leasingu, pričom tento v určenej dobe nevrátil, ale zaviazal sa dať predmetné vozidlo do užívania inej spoločnosti. Súd mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odložením na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov a povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti.
Odvolací súd odvolanie obvineného zamietol. Obvinený podal dovolanie, v ktorom uviedol, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nevykonali dostatočné dokazovanie, pretože v konaní neboli preukázané rozhodné skutočnosti.
V prípade sme sa zamerali na dovolaciu námietku obvineného týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia skutku, ktorej dovolací súd prisvedčil v tom smere, že skutok tak, ako je formulovaný v skutkovej vete rozsudku, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 Trestného zákona.[1] Objektívna stránka tohto trestného činu totiž predpokladá neoprávnené používanie motorového vozidla po kratší čas, v úmysle vrátiť ho späť vlastníkovi. Zo zisteného skutkového stavu však vyplýva, že obvinený predmetné motorové vozidlo nielen neoprávnene používal (po vypovedaní leasingovej zmluvy), ale následne ho dal aj do užívania inej spoločnosti.
Jeho konanie tak napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustí ten, kto si prisvojí vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu škodu.
Rozdiel medzi predmetnými dvoma trestnými činmi je predovšetkým v tom, že kým pri neoprávnenom používaní cudzieho motorového vozidla má páchateľ záujem užívať predmetné motorové vozidlo, teda „prisvojiť si“ len jednu zložku z triády vlastníckeho práva (ktorú tvorí právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky, právo vecou disponovať a právo vec držať), kdežto pri trestnom čine sprenevery si páchateľ cudziu vec prisvojí. Prisvojením si veci sa v zmysle § 130 ods. 4 Trestného zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou. Pri trestnom čine sprenevery tak má páchateľ na rozdiel od trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v úmysle nakladať s vecou ako s vecou vlastnou, t. j. využívať celú triádu vlastníckych práv k predmetnej veci.
Ak teda páchateľ uzavrie leasingovú zmluvu, na základe ktorej mu je zverené motorové vozidlo s tým, že po splatení celej dohodnutej ceny na neho prejde vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu, pričom tento predmet leasingu v rozpore so zmluvou predá, prenajme alebo inak zaťaží, nejde o trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, ale o trestný čin sprenevery, keďže páchateľ s motorovým vozidlom nakladá ako s vlastným. Dovolací súd preto konštatoval, že skutok v predmetnej veci mal byť správne právne kvalifikovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Uvedené zistenie však s poukazom na § 385 ods. 2 Trestného poriadku (v zmysle ktorého „dovolací súd ustanovenie odseku 1 (dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené) nepoužije, ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolenie je podané v prospech obvineného“) nemôže tvoriť podklad na vyslovenie porušenia zákona, pretože trestná sadzba pri prečine sprenevery podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona (1 - 5 rokov) je prísnejšia ako trestná sadzba pri prečine neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 2 (6 mesiacov - 3 roky). Skutok bol teda prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom nesprávne právne kvalifikovaný v prospech obvineného, t. j. jeho konanie bolo kvalifikované podľa menej prísnej skutkovej podstaty, než malo byť.
V dovolacom konaní iniciovanom dovolaním obvineného pritom nemožno použiť dôvod dovolania, ktorý by bol v jeho neprospech - v tomto prípade kvalifikovať skutok prísnejšie ako v pôvodnom konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku[2] a z tohto dôvodu dovolanie obvineného odmietol.
Zdroj: Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/12/2019 zo dňa 23.05.2019
