Úvod do problematiky
V predchádzajúcom príspevku sme sa pokúsili urobiť prehľad v prameňoch práva, z ktorých pri určovaní medzinárodnej právomoci súdu a rozhodného práva pri rozvode s cudzím prvkom na území Slovenskej republiky vychádzame. Ide o:
- Nariadenie Brusel IIa (nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností);
- ZMPS (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov);
Určenie medzinárodnej právomoci súdu vo veci rozvodu s cudzím prvkom
Určenie medzinárodnej právomoci súdu vo veci rozvodu patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia Brusel IIa. V článku 3 nariadenia Brusel IIa nájdeme celkom 7 kritérií pre určenie všeobecnej právomoci, ktoré sú voči sebe navzájom vo vzťahu alternatívy, teda žiaden z nich nie je nadradený inému. Je na výbere manžela/manželky podávajúceho návrh na rozvod manželstva, ktorý súd členského štátu vyberie, pričom má možnosť zvoliť si členský štát:
- Na ktorého území:
- majú manželia obvyklý pobyt, alebo
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
- má odporca obvyklý pobyt, alebo
- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“;
b. ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia „domicil“.
Ďalšie články nariadenia Brusel IIa upravujú právomoc na konanie o vzájomnom návrhu (článok 4) a na zmenu rozluky na rozvod (článok 5).
Všeobecná právomoc určená podľa článku 3 nariadenia Brusel IIa (rovnako tak podľa článku 4 a 5) má výlučnú povahu, čo znamená, že manžela/manželku, ktorý má obvyklý pobyt v niektorom členskom štáte alebo ktorý je štátnym občanom niektorého členského štátu, možno žalovať v inom členskom štáte iba na základe týchto článkov nariadenia Brusel IIa.
V článku 7 nariadenia Brusel IIa upravuje aj tzv. zostatkovú právomoc. Ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4 a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu. Na základe zostatkovej právomoci môže byť žalovaný:
- manžel, ktorý nemá obvyklý pobyt v žiadnom členskom štáte a nie je štátnym príslušníkom žiadneho členského štátu, alebo;
- manžel, ktorý nemá obvyklý pobyt v žiadnom členskom štáte, ale je žalovaný v štáte svojej štátnej príslušnosti.
Slovenské súdy by v prípade zostatkovej právomoci aplikovali § 38 ZMPS.
Súdna právomoc vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
Podľa nariadenia Brusel IIa nie je možné založiť právomoc súdu na konanie o vyporiadanie BSM. Na európskej úrovni obsahuje právnu úpravu majetkových vzťahov medzi manželmi po rozvode nariadenie Rady (EÚ) č. 2016/1103. Keďže uvedené nariadenie nie je pre Slovenskú republiku záväzné, aplikuje sa vnútroštátna právna norma, a to zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZMPS”). V uvedenom zákone však absentuje osobitná norma právomoci pre majetkové vzťahy medzi manželmi. Uvádza sa[1], že je možné aplikovať analogicky § 38 ZMPS, ktorý predstavuje osobitnú normu právomoci pre rozvod manželstva.
Podľa § 38 ZMPS v manželských veciach (konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je) je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom. Ak žiadny z manželov nie je slovenským občanom, právomoc slovenského súdu je daná:
- ak má aspoň jeden z manželov tu pobyt a ak sa môže rozhodnutie súdu uznať v domovských štátoch oboch manželov, alebo
- ak aspoň jeden z manželov má v Slovenskej republike pobyt dlhší čas, alebo
- ak ide o neplatnosť manželstva, ktoré sa má podľa slovenského práva vysloviť i bez návrhu, pokiaľ manželia tu žijú.
Rozhodné právo vo veci rozvodu manželstva
Rozhodné právo vo veci rozvodu sa na Slovensku určuje podľa § 22 ZMPS. Zrušenie manželstva rozvodom sa spravuje právnym poriadkom štátu, občanmi ktorého sú manželia v čase začatia konania. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, spravuje sa zrušenie manželstva rozvodom právnym poriadkom slovenským. Slovenské právo sa použije aj v prípade, že kolízna norma na základe spoločnej štátnej príslušnosti manželov odkáže na právny poriadok, ktorý by rozvod manželstva neumožňoval alebo síce umožňoval, ale za neprimerane komplikovaných podmienok. Podmienkou aplikácie slovenského práva v tomto prípade je, že manželia alebo aspoň jeden z nich žije v Slovenskej republike dlhší čas.
Záver
Záverom je možné uviesť, že v rámci určenia medzinárodnej právomoci súdu a rozhodného práva vo veci rozvodu s cudzím prvkom sa európska úprava použije na území Slovenskej republiky len pri určovaní medzinárodnej právomoci súdu. Medzinárodná právomoc pre konanie o vyporiadaní BSM, ako aj rozhodné právo pre rozvod, bude určované slovenskými súdmi aplikáciou vnútroštátnej právnej normy.
Poznámky pod čiarou:
[1] Csach, K. In: CSACH, K. – ŠIRICOVÁ, G. Ľ. – JÚDOVÁ, E.: Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. 2. vydanie. Vyd. Wolters Kluwer, 2017, s.165.
