Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS) prichádza s rozhodnutím sp. zn. III. ÚS 194/2017, v ktorom sa musel vyrovnať s prípadom, ktorého korene siahajú do obdobia spred takmer 70 rokov. ÚS v predmetnom rozhodnutí ustanovuje podmienky, ktoré musia byť pri jednostrannom právnom úkone, ktorým sa niekto vzdáva vlastníckeho práva, splnené.
Skutkový stav
Na úvod stručne predstavíme skutkový stav, desaťročia tiahnuceho sa prípadu. Sťažovateľom je Slovenský pozemkový fond, ktorý sa ako žalobca na Okresnom súde Malacky (ďalej len OS) domáhal, aby OS určil, že sporné pozemky sú vo vlastníctve štátu v správe Slovenského pozemkového fondu, a to z právneho titulu opustenej veci podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „zákon č. 141/1950 Zb). Konkrétne sa jedná o pozemky, ktoré mali v roku 1948 nadobudnúť na základe výmeru o vlastníctve pôdy právni predchodcovia žalovanej. Tieto osoby sa následne predmetných pozemkov k 1.1.1951 vzdali v prospech JRD (jednotné roľnícke družstvo), o čom boli okresným národným výborom, pôdohospodárskym odborom vyhotovené zápisnice o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami 26. januára 1955 a na ich základe došlo aj k realizovaniu vyúčtovania, o čom svedčia spisy Slovenskej štátnej sporiteľne z 2. januára 1957.
OS rozsudkom č. k. 27 C 35/2010-222 zo 7. septembra 2011 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca aj vedľajší účastníci, ktorí na majú na predmetných pozemkoch od roku 1973 rekreačnú chatu. Krajský súd (ďalej len KS) dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné a rozsudkom č. k. 6 Co 237/2011-260 z 30. januára 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu KS dovolanie, v ktorom uviedol, že súdy sa vecou a ním v konaní uplatnenými argumentmi riadne nezaoberali a vec nesprávne právne posúdili, čo viedlo k odňatiu možnosti sťažovateľovi pred súdom konať a založilo prípustnosť dovolania. Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Cdo 67/2012 zo 16. apríla 2012 odmietol ako oneskorené.
Následne bolo na základe podnetu sťažovateľa podané generálnym prokurátorom podaním sp. zn. VI 2 Pz 68/2013 z 5. februára 2013 proti rozsudkom OS a KS mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016 tak, že mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietol.
Ďalším krokom bolo doručenie sťažnosti sťažovateľa n ÚS, v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016.
Argumentácia ÚS
ÚS konštatoval: „Podstatou ochrany, o poskytnutie ktorej žiadal v konaní sťažovateľ svojou žalobou všeobecné súdy, bolo na základe vykonaných dôkazov právne posúdiť, či k zániku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných došlo, a v kladnom prípade i to, či v jeho dôsledku nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu štát.“
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní videl v rozhodnutiach OS a KS zaťaženie inou vadou konania, ktorú podľa jeho názoru spočívala v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci z dôvodu nevykonania všetkých dôkazov, v nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov a v nesprávnom právnom posúdení veci.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyberáme aj ďalší právny názor ÚS, podľa ktorého „Posudzujúc odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v jeho časti týkajúcej sa námietok generálneho prokurátora smerujúcim k zistenému skutkovému stavu, ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu za vyhovujúce uvedeným požiadavkám, pretože nedáva presvedčivú odpoveď na otázku, z akých dôvodov sa najvyšší súd stotožnil so záverom okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalovaných pozemky, ktoré im boli pridelené, hoci aj konkludentne opustili.“
ÚS tiež konštatoval, že Najvyšší súd ani súdy všeobecné nepriniesli presvedčujúc odpoveď na otázku či prejav vôle právnych predchodcov žalovanej možno považovať za platný právny úkon vzdania sa vlastníctva, alebo naopak sú dané dôvody jeho neplatnosti.
Opomenúť nemôžeme ani analytickú právnu vetu, ktorou ÚS ustaľuje, aké podmienky musí jednostranný právny úkon, ktorým sa niekto vzdáva vlastníckeho práva, spĺňať. Znova citujeme výrok ÚS: „Právo opustiť vec a vzdať sa jej vlastníctva je súčasťou obsahu vlastníckeho práva. Jednostranný právny úkon opustenia veci však musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, musí zahŕňať vôľovú stránku a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie, pričom iba samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva. Mnohoročné neprejavovanie záujmu právnych predchodcov žalovaných o predmet sporu, samo osebe nemohlo spôsobiť zánik vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už prv. Vzdanie sa prídelu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. ako jednostranný právny úkon vlastníka, ktorým sa vzdáva jeho vlastníctva, potom znamená obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu; vzdanie sa prídelu nie je prevodom vlastníckeho práva, ale prechodom vlastníctva na štát.“
ÚS konštatoval porušenie v sťažnosti uvedených práv, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 5/2013 z 31. marca 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zdroj: Ústavný súd Slovenskej republiky
