V príslušnej veci došlo k podaniu dvoch ústavných sťažností, a to zo strany dvoch sťažovateľov. Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) však obe ústavné sťažnosti sťažovateľov spojil do spoločného konania a tieto prejednal spoločne.
Z predmetných ústavných sťažností a z rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že rozsudkom Mestského súdu v Prahe (Mestský súd) boli sťažovatelia (spolu s ďalšími dvomi obžalovanými) uznaní za vinných zo spáchania zvlášť závažného zločinu skrátenia dane, poplatku a podobnej povinnej platby v spolupáchateľstve.
Uvedeného konania sa sťažovatelia dopustili tak, že medzi rokmi 2010 a 2011 s úmyslom skrátenia daňovej povinnosti obchodnej spoločnosti „D“ nakupovali drahé kovy od inej obchodnej spoločnosti na území Slovenskej republiky, aby ich obratom predali ďalším spoločnostiam, pričom si boli vedomí, že ekonomická situácia spoločnosti „D“ im neumožňuje odvádzať z realizovaných predajov DPH, keďže uskutočňujú predaj drahých kovov ako ekonomicky stratovú činnosť a figurujú medzi ostatnými spoločnosťami ako tzv. fakturačný medzičlánok. Za vyššie popísané konanie boli sťažovatelia odsúdení na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 a pol roka.
Proti predmetnému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, ktoré bolo Vrchným súdom v Prahe (Vrchný súd) zamietnuté. Vrchný súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia stotožnil s právnym názorom Mestského súdu a uviedol, že posudzovanú vec je možné označiť za učebnicový príklad tohto typu krátenia daňovej povinnosti v podobe zneužitia tzv. missing tradera.
Proti rozsudku Vrchného súdu podali všetci štyria obvinení dovolanie, ktoré bolo zo strany Najvyššieho súdu Českej republiky (Najvyšší súd) odmietnuté. K uplatnenej námietke porušenia práva na zákonného sudcu Najvyšší súd uviedol, že za rozhodujúcu považuje skutočnosť, či sa na uskutočnení procesného úkonu podieľali sudcovia určení rozvrhom práce účinným ku dňu, v ktorom k úkonu došlo. Odvolanie mal prejednať senát 3To, ktorého členmi boli traja predsedovia (Horký, Hnilica, Králík) a jedna sudkyňa (Hrnčířová). Jej rozhodovanie v danej veci tak nemôže byť porušením práva na zákonného sudcu, nakoľko v pozícii zákonného sudcu obvinených táto sudkyňa bola. Inou situáciou by bolo, ak by sa táto sudkyňa podieľala na rozhodovaní v pozícii predsedkyne senátu, nakoľko táto pozícia jej neprislúchala.
Všetci obžalovaní boli pritom zastúpení obhajcami a pri verejnom zasadnutí nevzniesli námietku nesprávneho zloženia senátu. Najvyšší súd taktiež uviedol, že neinformovanie o zmene senátu predstavuje porušenie práv sťažovateľov.
Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namietala, že v došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu. V konaní pred Vrchným súdom boli podľa jej názoru porušené pravidlá pre prvotné prideľovanie a následne prerozdeľovanie veci medzi sudcov. V deň verejného zasadnutia bol senát 3To zložený zo sudcov Horkého, Hnilicu a Králíka. Pred začiatkom verejného zasadnutia však sťažovateľka spolu s ďalšími prítomnými videla, ako pracovníčka súdu pred pojednávaciu sieň priniesla program pojednávaní na príslušný deň, ktorý však následne pred začatím verejného zasadnutia v predmetnej veci vymenila za iný, v ktorom už nefiguroval sudca Králík, ale sudkyňa Hrnčířová. Sťažovateľka tomu sprvu nevenovala pozornosť a sťažnosť predsedovi súdu podala až po informovaní obhajcu. Uvedené porušenie práv sťažovateľky pritom prehĺbil Najvyšší súd tým, že sa námietkou sťažovateľky nezaoberal. Najvyšší súd zároveň podľa názoru sťažovateľky porušil aj jej právo na obhajobu. Všeobecné súdy mali taktiež porušiť princíp prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo.
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal, že ako obchodný manažér nezodpovedal za vedenie účtovníctva spoločnosti a ani za podávanie daňových priznaní. Jeho organizátorstvo zároveň nie je potvrdené žiadnym dôkazom a s jeho obchodným pôsobením ho nespojuje ani žiadna logická súvislosť. Závery súdu sú podľa jeho názoru v extrémnom nesúlade s obsahom vykonaných dôkazov. Sťažovateľ ďalej namietal, že mu Vrchný súd neumožnil vyjadriť sa k danej veci inak, ako prostredníctvom ustanoveného advokáta. Vrchný súd mal jeho vyjadrenia opakovane prerušovať s tým, že uviedol, že sťažovateľ má právo len tzv. záverečného návrhu.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) v rámci odôvodnenia svojho nálezu najskôr uviedol všeobecné východiská práva na zákonného sudcu. Poukázal aj na jeden svoj nález, v ktorom uviedol, že v prípade, ak v trestnom konaní rozhodoval nezákonný sudca, nebolo sťažovateľovi zaručené ani jeho právo na súdnu ochranu, a to ani v prípade, ak to v sťažnosti nebolo namietnuté.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti kladie značný dôraz na dodržiavaní uvedeného ústavného imperatívu. Označuje ho za podstatný prvok dotvárania sudcovskej nezávislosti na strane jednej a pre účastníkov konania cennú záruku vylúčenia svojvôle pri výbere sudcu na strane druhej. Pochybením pritom nie je len preukázateľne nekalý výber rozhodujúceho sudcu, ale už samotná aplikácia pravidiel, ktorá taký výber nevylučuje.
Aj napriek vyššie uvedenému však Ústavný súd uvádza, že nejde o právo absolútne (neobmedziteľné). Do stretu s jeho dodržaním sa môže dostať napríklad požiadavka na nestranného sudcu či požiadavka na priebeh konania bez zbytočných prieťahov. Právo to v určitých situáciách umožňuje odňať vec zákonnému sudcovi a jeho nahradenie iným sudcom. Na uplatnenie tejto výnimky však musí existovať odôvodnený, preskúmateľný a relevantný dôvod, ktorý naviac musí obstáť v teste proporcionality a rešpektovať aj zákonné požiadavky na rozvrh práce.
Ústavný súd po posúdení napadnutých rozhodnutí Mestského a Vrchného súdu konštatoval, že došlo k porušeniu práva sťažovateľov na zákonného sudcu. Aj keď v tomto smere vzniesla relevantné argumenty iba sťažovateľka, vzťahujú sa závery Ústavného súdu aj na sťažovateľa.
Vo veci sťažovateľov došlo k rozšíreniu senátu o nového člena (stážistu), ktorý potom bol na základe neformálneho rozhodnutia predsedu senátu určený ako rozhodujúci sudca za iného člena senátu. Z priebehu konania je zrejmé, že k tejto výmene sudcov došlo z dôvodu „plynulého chodu vecí v senáte“. Tento dôvod však podľa Ústavného súdu neobstojí. Bežné organizačné ťažkosti spojené s nerovnomerným zaťažením jednotlivých sudcov nemôžu byť dôvodom na prekročenie medzí stanovených v článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Obdobný postup by mohol obstáť napríklad v prípade, ak by bol konkrétny senát natoľko zaťažený nečakaným náporom vecí, že by nebolo možné očakávať ich rozhodnutie v primeranej dobe. Vrchný súd vo svojom vyjadrení uviedol, že rozšírenie senátu 3To nastalo z dôvodu jeho vyťaženia, to však nezodpovedá vyššie uvedenému prípustnému príkladu, ktorý uviedol Ústavný súd. Tento postup zároveň neobstojí ani v prípade uplatnenia testu proporcionality. Odňatie veci už pridelenému sudcovi musí byť podľa Ústavného súdu vždy až poslednou možnosťou.
Z vyjadrenia Vrchného súdu je tiež zrejmé, že Vrchný súd považoval za zákonných sudcov všetkých štyroch členov senátu 3To, čo je však v rozpore s článkom 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Za zákonných sudcov totiž možno považovať iba tie osoby, ktorým bola vec prvotne pridelená a akákoľvek zmena musí byť legitímne odôvodnená.
Vzhľadom na to, že Ústavný súd považoval námietku sťažovateľky ohľadom porušenia práva na zákonného sudca za dôvodnú, nemohol sa z dôvodu svojho obmedzenia princípom minimalizácie zásahov do nezávislého súdneho rozhodovania zaoberať dôvodnosťou ďalších námietok. Tieto námietky budú predmetom opätovného konania a rozhodovania.
Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutia Mestského a Vrchného súdu zrušil, avšak iba z dôvodu, že nimi bolo porušené právo na zákonného sudcu sťažovateľov. Vzhľadom k dôvodom vyhovenia ústavnej sťažnosti a všeobecne platnej zásade beneficia cohaesionis Ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil vo vzťahu k všetkým štyrom obvineným, nie len vo vzťahu k sťažovateľom.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 31. augusta 2021, sp. zn.: IV. ÚS 3011/20
