Predmetom konania pred Ústavným súdom Českej republiky (Ústavný súd) bola ústavná sťažnosť sťažovateľa – príslušníka polície. Obvodné štátne zastupiteľstvo pre Prahu 1 (Obvodné zastupiteľstvo) svojím uznesením začalo trestné stíhanie sťažovateľa, ktorý bol súčasne vzatý aj do väzby. Po tom, čo bol sťažovateľ z väzby prepustený, Útvar odhaľovania korupcie a finančnej kriminality (Útvar) uznesením začal konanie o zbavení výkonu služby. Sťažovateľ bol následne rozhodnutím riaditeľa Útvaru zbavený výkonu služby.
Proti rozhodnutiu však sťažovateľ podal sťažnosť. Policajné prezídium Polície Českej republiky (Prezídium) sťažnosť uznesením zamietlo. Sťažovateľ však podal správnu žalobu, o ktorej Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozhodol tak, že ju zamietol. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí teda sťažovateľovi bolo znemožnené vykonávať jeho doterajšiu profesiu.
Procesné úkony však naďalej pokračovali, pričom od začatia trestného stíhania voči sťažovateľovi až do podania obžaloby uplynulo šesť rokov. Obžalobu Mestský súd vrátil Obvodnému zastupiteľstvu na došetrenie. Štátny zástupca však podal sťažnosť, ktorú Vrchný súd v Prahe (Vrchný súd) zamietol. Štátny zástupca Mestského štátneho zastupiteľstva v Prahe (Mestské zastupiteľstvo) však podal novú obžalobu, ktorá sa obsahovo zhodovala s pôvodnou obžalobou.
Mestský súd trestné stíhanie zastavil. Štátny zástupca proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, o ktorej súd rozhodol tak, že sťažnosti vyhovel a nariadil Mestskému súdu vo veci ďalej konať a rozhodnúť.
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v jeho veci ani po takmer ôsmich rokoch nebolo nariadené hlavné pojednávanie. Nemôže vykonávať svoju prácu príslušníka polície. Opakovane sa preto obrátil na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd), avšak jeho ústavné sťažnosti boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľ v rámci svojej ústavnej sťažnosti v tejto veci namieta porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote.
K ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadrilo aj Obvodné zastupiteľstvo, Mestské zastupiteľstvo ako aj Mestský súd.
Ústavný súd zdôraznil, že problematikou neprimeranej dĺžky konania sa už viackrát zaoberal. Každý má totiž právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. V prípade poslednej sťažovateľovej sťažnosti, ktorá predchádzala podaniu ústavnej sťažnosti, ktorá bola prieskumom Ústavného súdu v rámci tohto konania, však Ústavný súd konštatoval dostatočnú aktivitu orgánov činných v trestnom konaní. Z toho dôvodu bola predchádzajúca sťažovateľova sťažnosť odmietnutá.
Primeranosť dĺžky konania však nie je možné vyjadriť numericky, nakoľko je potrebné posúdiť ju vždy vzhľadom na konkrétny prípad, charakterom a zložitosťou veci, správaním sa účastníkov, ako aj príslušných orgánov verejnej moci a korektnosťou ich postupu. Tieto skutočnosti vyplývajú tak z judikatúry Ústavného súdu či Európskeho súdu pre ľuské práva.
Na posúdenie prieťahov v konaní totiž nie je rozhodujúce, či ide o prieťahy spôsobené subjektívnym alebo objektívnym faktorom na strane orgánu verejnej moci, ktorý má prieťahy spôsobovať. Pre jednotlivca už následne nie je dôležité, aké dôvody či príčiny viedli k prieťahom. Naopak, dôležité je to, či prieťahy spočívajú výlučne na orgáne verejnej moci alebo sa o ne pričinili aj samotní účastníci konania.
Ústavný súd uviedol, že v prípade sťažovateľa je zrejmé, že dĺžka konania nezodpovedá právnej a skutkovej zložitosti veci. Ak od začatia konania (v roku 2013) až do podania obžaloby (v roku 2019) uplynulo takmer sedem rokov, je zrejmé, že doba trvania konania nie je primeraná. Každý má totiž právo, aby trestné konanie, ktoré sa proti nemu vedie, bolo prejednané a ukončené v primeranej lehote, bez ohľadu na akékoľvek prekážky, ktoré orgánom činným v trestnom konaní kladie štát právnymi predpismi. Z toho dôvodu preto Ústavný súd konštatoval, že trestné konanie priebehalo neprimerane dlho a postupom orgánov činných v trestnom konaní boli porušené základné práva sťažovateľa.
Vo vzťahu k tvrdeným prieťahom v rámci konaní pred všeobecnými súdmi sa však Ústavný súd so sťažovateľom nestotožnil, nakoľko sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné procesné prostriedky. Ústavná sťažnosť je neprípustná rovnako tak v časti, v ktorej sťažovateľ tvrdí, že postupom Obvodného zastupiteľstva, súdov a Prezídia bolo porušené jeho právo na slobodnú voľbu povolania.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd rozhodol, že postupom Obvodného zastupiteľstva a postupom Mestského zastupiteľstva bolo porušené právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote. Sťažnosti preto Ústavný súd vyhovel len sčasti.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29. marca 2022, sp. zn.: I. ÚS 1881/21
