Žalobca Okresnému súdu v Kolíne (Okresný súd) podal žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 189.540.47 Kč s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že medzi ním a žalovaným vznikol pracovný pomer, pričom žalobca vykonával prácu ako robotník vo výrobe. Od roku 2015 sa u zamestnancov žalovanej pracujúcich na rovnakej pracovnej pozícii začali objavovať zdravotné problémy, a to bolesti predlaktí a lakťov. Lekárskym posudkom bol žalobca uznaný za zdravotne nespôsobilého na výkon dohodnutého druhu práce. Choroba z povolania však žalobcovi uznaná nebola. Po skončení dočasnej práceneschopnosti žalobcu mu však žalovaný neprideľoval prácu a ani mu neposkytol náhradu mzdy. Z toho dôvodu sa žalobca svojou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému nahradiť mu mzdu za obdobie od 25. júla 2016 do 31. júla 2017 vo výške 189.540.47 Kč.
Okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Uviedol, že nárok žalobcu nie je daný. V zmysle lekárskych posudkov bol žalobca nespôsobilý na výkon danej práce, nešlo však o dlhodobú stratu spôsobilosti túto prácu vykonávať. Nešlo teda o dôležitú osobnú prekážku v práci, pre ktorú by mu patrila náhrada mzdy od žalovaného. Nešlo ani o prekážky v práci na strane žalovaného, kedže žalovaný žalobcovi neprideľoval prácu pre nedostatok jeho zdravotnej spôsobilosti, nie v dôsledku porušenia povinností žalovaného prideľovať žalobcovi prácu alebo ho preradiť na inú prácu.
Žalobca dlhodobo stratil spôsobilosť na výkon dane práce až na základe lekárskeho posudku zo dňa 23. marca 2017 vypracovaného ako posledného v poradí. Do doby právoplatnosti toho lekárskeho posudku však žalobca nebol schopný vykonávať prácu iba z dôvodu obyčajného ochorenia a preto nemohol byť preradený na výkon inej práce.
Tak žalobca ako aj žalovaný sa proti rozhodnutiu Okresného súdu odvolali. Krajský súd v Prahe (Krajský súd) rozhodnutie Okresného súdu zmenil a žalobe žalobcu vyhovel. Uviedol, že zdravotný stav žalobcu sa od vydania prvého lekárskeho posudku zo dňa 28. júla 2016 až do vydania posledného lekárskeho posudku zo dňa 23. marca 2017 sa nezmenil. Ak teda nedošlo k žiadnym zmenám v zdravotnom stave žalobcu od vydania prvého lekárskeho posudku zo dňa 28. júla 2016, možno uzavrieť, že žalobca bol už v tejto dobe dlhodobo zdravotne nespôsobilý vykonávať svoju prácu. Podľa názoru Krajského súdu mal byť žalobca preradený na inú prácu a mal nárok na náhradu mzdy, ak mu žalovaný prácu neprideľoval. Preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku.
Žalovaný proti rozhodnutiu Krajského súdu podal dovolanie. Podľa jeho názoru sa Krajský súd pri riešení otázky podmienok vzniku nároku na náhradu mzdy odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tá spočívala v právnom názore, podľa ktorého o prekážku na strane zamestnávateľa ide iba vtedy, ak je zamestnanec sám schopný a pripravený (vzhľadom na svoj zdravotný stav) vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Žalovaný poukázal aj na konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu. Namietal pritom aj to, že Krajský súd až príliš extenzívne aplikoval zásadu zvláštnej ochrany zamestnanca.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) sa najskôr zaoberal prípustnosťou žalovaným podaného dovolania. Rozhodnutie Krajského súdu totiž bezprostredne závisí na vyriešení otázky hmotného práva, a to otázky, za akých okolností patrí zamestnancovi nárok na náhradu mzdy v prípade prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Táto otázka podľa právnej úpravy účinnej odo dňa 01. januára 2012 riešená nebola. Dovolanie je teda prípustné.
Po dôkladnom preskúmaní prejednávaného prípadu a dovolania Najvyšší súd dospel k tomu, že dovolanie je opodstatnené. Rozhodovacia prax doposiaľ zastávala názor, že o prekážku v práci na strane zamestnávateľa ide v prípade, ak zamestnávateľ neplní alebo nemôže plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, a to prideľovať zamestnancovi prácu v zmysle pracovnej zmluvy, avšak iba ak je zamestnanec schopný a pripravený túto prácu vykonávať. Táto otázka však pre nároky, ktoré vznikli až po 31. decembri 2011 nebola riešená a preto je namieste posúdiť, či doposiaľ zastávané judikatórne názory možno stále aplikovať.
Zásada zvláštnej ochrany zamestnanca je nepochybne jedným zo základných interpretačných pravidiel, ktoré ovládajú pracovnoprávne vzťahy. Judikatúra v oblasti pracovného práva vždy vychádzala z premisy, že pracovné právo historicky vzniklo z dôvodu potreby chrániť zamestnanca ako slabšiu stranu. Zakotvenie zásady zvláštnej ochrany zamestnanca je teda len formálnym potvrdením princípu, ktorým pracovné právo bolo vždy ovládané. V dôsledku toho sú preto doposiaľ prijaté judikatórne závery k prekážkam v práci na strane zamestnávateľa použiteľné aj na prípady, ktoré sa posudzujú v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. januára 2011.
Najvyšší súd v tejto súvislosti upozornil aj na citlivosť danej problematiky. Ide totiž o situáciu, v ktorej je zamestnanec síce formálne v pracovnom pomere, no nepoberá mzdu ani náhradu mzdy a nepoberá ani dávky nemocenského poistenia. Na strane druhej je však judikátura v tejto oblasti stabilná. Tieto skutočnosti sú známe aj zákonodarcom. Vláda predložila návrh novely zákonníka práce, ktorý túto problematiku upravoval, no tento návrh nebol ani prejednaný, čo svedčí iba o politickej, resp. legislatívnej nezdpovednosti zákonodarcu. Ide o legislatívny problém, ktorý bohužiaľ Najvyšší súd nemôže nijako ovplyvniť.
Vzhľadom na všetko vyššie uvedené možno konštatovať, že Najvyšší súd nevidel dôvody na odchýlenie sa od ustálennej judikatúry, v zmysle ktorej platí, že o prekážku v práci na strane zamestnávateľa ide v prípade, ak zamestnávateľ neplní alebo nemôže plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, a to prideľovať zamestnancovi prácu v zmysle pracovnej zmluvy, avšak iba ak je zamestnanec schopný a pripravený túto prácu vykonávať.
V prejednávanom prípade bol žalobca odo dňa 25. júla 2016 do 23. marca 2017 v zmysle lekárskych posudkov zdravotne nespôsobilý na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy. Medzičasom bolo skúmané to, či zdravotné problémy žalobcu sú dôsledkom choroby z povolania. Na základe posledného lekárskeho posudku žalobca stratil zdravotnú spôsobilosť na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy z dôvodu obyčajného ochorenia. Po tom, ako bol tento lekársky posudok doručený žalovanému zamestnávateľovi mala byť žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru. Zo skutkového stavu však vyplýva aj to, že žalobca bol počas celého posudzovaného obdobia zdravotne nespôsobilý na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy a žalovaný nemohol a ani nesmel žalobcovi prideľovať prácu. Žalobcovi však náhrada mzdy za toto obdobie nepatrí.
Keďže rozhodnutie Krajského súdu je v tomto ohľade nesprávne, Najvyšší súd ho zrušil a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17. decembra 2020, sp. zn.: 21 Cdo 1645/2020
