Na začiatku prípadu stálo rozhodnutie Mestského súdu v Brne, ktorý nevymenoval sťažovateľku za poručníčku chlapca, o ktorého sa zodpovedne starala už sedem rokov. Dôvodom bol dlh vo výške viac ako 330 tisíc českých korún (viac ako 12 tisíc eur), ktorý sa v danom období snažila splatiť. Výsledkom tak bolo zamietnutie poručníctva zo strany súdu s odôvodnením, že sťažovateľka spôsobom svojho života nezaručuje riadny výkon funkcie poručníka, a to aj napriek tomu, že sám súd uznal jej vzornú starostlivosť o dieťa.
Sťažovateľka s rozhodnutím Mestského súdu nebola stotožnená a preto sa vec dostala na český Ústavný súd, ktorý svojou argumentáciou efektívnejšie vymedzil spôsob posudzovania osôb za poručníkov tak, aby spĺňala zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa. Z tohto hľadiska Ústavný súd upozorňuje na posudzovanie kontextu danej situácie a predovšetkým na možnosť „druhej šance“, ktorú si podľa neho zaslúži každý. Práve kontext jednotlivých prípadov umožňuje konkrétne posúdiť, či daná osoba spĺňa zákonné predpoklady pre menovanie do funkcie poručníka. Príslušný súd by tak v praxi mal zohľadnil všetky špecifické okolnosti daného prípadu.
Z hľadiska otázky samotnej zadlženosti osoby, ktorá sa o poručníctvo uchádza je teda nutné posúdiť pôvod dlhu, postoj dlžníka k jeho splácaniu a dopad takéhoto dlhu na neplnoleté dieťa. Netreba zabúdať ani na posúdenie vzťahu, ktorý existuje medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa uchádza o poručníctvo. V danom prípade tak Ústavný súd vzal do úvahy skutočnosti spočívajúce v ochote sťažovateľky dlhy splácať a v pôvode dlhov, ktorý nesvedčil o jej minulom rizikovom správaní. Medzi takéto dlhy by bolo možné podľa súdu zaradiť dlhy plynúce z rôznych závislostí či iných nezákonných činností. Aj tu však Ústavný súd uvádza, že existencia takýchto dlhov spôsobilosť osoby stať sa poručníkom automaticky nevylučuje a opätovne apeluje na individuálne posudzovanie konkrétnych prípadov.
Z hľadiska posúdenia vzťahu medzi sťažovateľkou a maloletým, je v tomto prípade potrebné uviesť, že dokonca aj Mestský súd Brno potvrdil sústavnú a dlhodobú starostlivosť zo strany sťažovateľky a skutočnosť, že ju dieťa považuje za najbližšiu osobu. Výsledkom je tak vrátenie veci na Mestský súd v Brne, ktorý pri svojom nasledujúcom rozhodovaní bude viazaný právnym názorom Ústavného súdu. Ten svojou argumentáciou dokázal, že právo môže byť spravodlivé. Posúďte sami:
„Závěrem Ústavní soud uvádí, že z odůvodnění nálezu je dostatečně patrno, že se stěžovatelka v životě nevyvarovala chyb. Jak nicméně uvedl již G. Chesterton (Ohromné maličkosti, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2011, str. 23-24), „ctnost nen pouhým nedostatkem neřesti, neznamená, že se vyhýbáme mravním nástrahám; ctnost je cosi živého a konkrétního jako bolest nebo zvláštní vůně. Milosrdenství neznamená nebýt krutý nebo se nemstít či netrestat; znamená něco prostého a konkrétního jako slunce, které jsme buď viděli, nebo neviděli.“ Rovněž obecné soudy by proto neměly klást důraz na to, co stěžovatelka v minulosti nezvládla, nýbrž na to, že prokázala ochotu obětovat se pro jiného a pomáhat mu. Ústavní soud proto využívá této příležitosti též k tomu, aby stěžovatelce složil poklonu za její láskyplnou péči o nezletilého, jež jistě vedle radosti přináší i těžkosti a starosti. Současně jí i vedlejšímu účastníkovi přeje do dalších let hodně zdraví, štěstí a společné pohody.“
Autor: Kamila Oláhová, redaktorka Právnych Novín
