Poznáte tzv. dodatkovú dovolenku? Kto má na ňu nárok?

Dovolenka predstavuje čas odpočinku, garantovaný zákonom a určený zamestnancom pre oddych od pracovnej.

Základný pracovnoprávny predpis zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení („Zákonník práce“) rozoznáva v ustanoveniach § 100 a nasl. tri typy dovolenky:

1. dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť,
2. dovolenku za odpracované dni a
3. dodatkovú dovolenku.

Podmienky pre čerpanie dodatkovej dovolenky

Dodatková dovolenka existuje popri ostatných dvoch typoch dovolenky samostatne. Predstavuje určitú kompenzáciu pre zamestnancov, ktorí vykonávajú rizikové práce, prípadne v sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach.

Nárok na túto dovolenku sa neodvíja od od dĺžky trvania pracovného pomeru.

Podmienky pre nárok na dodatkovú dovolenku sú:

1. Výkon určitého druhu práce (viď nižšie)
2. Výmera dodatkovej dovolenky závisí od doby výkonu práce (po celý rok, časť roka)

Ktorí zamestnanci majú nárok na dodatkovú dovolenku?

Na dodatkovú dovolenku majú podľa § 106 Zákonníka práce tri kategórie zamestnancov:

1. Zamestnanci, ktorí pracujú pod zemou pri ťažbe nerastov alebo pri razení tunelov a štôlní
2. Zamestnanci, ktorí vykonávajú práce zvlášť ťažké alebo zdraviu škodlivé
3. Zamestnanci, ktorí pracujú v sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach

Na účely dodatkovej dovolenky sa za zamestnanca, ktorý pracuje v sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach alebo ktorý vykonáva práce zvlášť ťažké alebo zdraviu škodlivé

• trvale pracuje v zdravotníckych zariadeniach alebo na ich pracoviskách, kde sa ošetrujú chorí s nákazlivou formou tuberkulózy a syndrómom získanej imunitnej nedostatočnosti (HIV/AIDS),
• je pri práci na pracoviskách s infekčnými materiálmi vystavený priamemu nebezpečenstvu nákazy,
• je pri práci vo významnej miere vystavený nepriaznivým účinkom ionizujúceho žiarenia,
• pracuje pri priamom ošetrovaní alebo pri obsluhe duševne chorých alebo mentálne postihnutých aspoň v rozsahu polovice určeného týždenného pracovného času,
• pracuje nepretržite aspoň jeden rok v tropických alebo iných zdravotne obťažných oblastiach,
• vykonáva mimoriadne namáhavé práce, pri ktorých je vystavený pôsobeniu škodlivých fyzikálnych alebo chemických vplyvov v takom rozsahu, že môžu vo významnej miere nepriaznivo pôsobiť na zdravie zamestnanca,
• pracuje s dokázanými chemickými karcinogénmi alebo pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity.

Ustanovenie § 106 ods. 3 Zákonníka práce predstavuje splnomocnenie pre  Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vydať vyhlášku, kterou by boli stanovené druhy prác zvlášť ťažkých alebo zdraviu škodlivých, pracoviská a oblasti, kde sa také práce vykonávajú. Takýto predpis však doteraz vydaný nebol.

Počas účinnosti predchádzajúceho Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Z.z.) bola v platnosti vyhláška ministerstva zdravotníctva a zahraničných vecí č. 75/1967 Zb. o dodatkovej dovolenke pracovníkov, ktorí vykonávajú zdraviu škodlivé alebo zvlášť obťažné práce, a o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pri niektorých chorobách z povolania. Táto však bola s účinnosťou nového Zákonníka práce zrušená.

V kontexte vyššie uvedenéno sa v súčasnosti použiva pri aplikácii  § 106 Zákonníka práce historicko – právna metóda výkladu.[1]

Rozdiel oproti „klasickej“ dovolenke

Oproti ostatným dvom typom dovolenky, t.j. dovolenke za kalendárny rok/časť roka alebo za odpracované dni, má dodatková dovolenky iné podmienky čerpania, predovšetkým:

• Musí sa čerpať prednostne, pred inými typmi dovolenky
• V prípade, že sa nevyčerpá, nie je možné za ňu poskytnúť náhradu mzdy

Výmera a krátenie dodatkovej dovolenky

V prípade ak zamestnanec odpracuje za podmienok uvedených v § 106 Zákonníka práce celý kalendárny rok u zamestnávateľa, má nárok na dovolenku v rozsahu jedného týždňa. V prípade, ak odpracuje za týchto podmienok iba časť kalendárneho roka, má nárok na za každých 21 takto odpracovaných dní v rozsahu jednej dvanástiny dodatkovej dovolenky. 

Vzhľadom na osobitný charakter tohto druhu dovolenky, i pri jej krátení sa nepoužijú ustanovenia pre krátenie platné pre ostatné druhy dovolenky.

Podľa § 109 ods. 6 s odkazom na ods. 3 Zákonníka práce, možno dodatkovú dovolenku krátiť iba z dôvodu neospravedlnene zameškanej zmeny. Za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú.