Sťažovateľka bola účastníkom rozhodcovského konania vedeného pred Rozhodcovským súdom pri Hospodárskej komore Českej republiky a Agrárnej komore Českej republiky (Rozhodcovský súd) iniciovaného spoločnosťou Škoda Transport, a. s. (vedľajším účastníkom konania pred Ústavným súdom Českej republiky). V priebehu rozhodcovského konania vzniesla námietku zaujatosti rozhodcu, ktorej rozhodcovský súd nevyhovel. Z toho dôvodu sťažovateľka podala žalobu v súlade s § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
V zmysle § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní platí, že ak sa rozhodca nevzdá funkcie, môžu sa strany dohodnúť na postupe pri jeho vylúčení. Ktorákoľvek zo strán môže podať návrh, aby o vylúčení rozhodol súd.
Zákon o rozhodcovskom konaní pritom uvádza, že rozhodca je vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci, ak môžu existovať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k veci, účastníkom alebo ich zástupcom. Rozhodca je pritom povinný vzdať sa funkcie, ak sa u neho vyskytli pochybnosti uvedené vyššie.
V priebehu konania o sťažovateľkou podanej žalobe však Rozhodcovský súd vydal rozhodcovský nález. Sťažovateľka rozhodcovský nález napadla žalobou o jeho zrušenie. Obvodný súd pre Prahu 1 (Obvodný súd) preto prerušil konanie o žalobe na vylúčenie rozhodcu do času rozhodnutia o žalobe na zrušenie rozhodcovského nálezu, nakoľko jedným z dôvodov žaloby na zrušenie rozhodcovského nálezu môže byť zaujatosť rozhodcu. Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozhodnutie Obvodného súdu zrušil a konanie o žalobe na vylúčenie rozhodcu zastavil. Sťažovateľka proti rozhodnutiu Mestského súdu podala dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Českej republiky (Najvyšší súd) odmietnuté.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti podanej Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) namietala, že rozhodcovskou doložkou sa nevzdala záruk na nestrannosť a nezávislosť rozhodcovského súdu. Ustanovenie § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní je podľa jej názoru kogentné a výklad všeobecných súdov je ústavne nekonformný a má za následok, že vnútorné pravidlá rozhodcovského súdu majú prednosť pred zákonom a môžu derogovať zákonom garantované právo účastníkov konania na posúdenie zaujatosti rozhodcu súdom.
Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ako aj ďalších podaniach predniesla pomerne obsiahlu argumentáciu týkajúcu sa výkladu § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Vedľajší účastník nadviazal na argumentáciu sťažovateľky, avšak uviedol, že ide o výklad podústavného práva, do ktorého by Ústavný súd zasahovať nemal. S týmto názorom sa Ústavný súd stotožnil a uviedol, že Ústavný súd do činnosti všeobecných súdov zasahuje vtedy, keď je ich výklad extrémny, resp. ak vedie k protiústavným dôsledkom.
Je však možné predpokladať, že sa všeobecné súdy budú zaoberať výkladom podústavných predpisov zodpovedajúcim spôsobom. Už tieto súdy by mali reagovať na argumenty účastníkov konania. V rámci konania o podanom dovolaní na Najvyššom súde sa následne riešia právne otázky dovolateľa s tým, že miera odôvodnenia rozhodnutia závisí od toho, či už predmetné otázky boli Najvyšším súdom vyriešené v minulosti alebo nie.
Každá otázka, ktorá je predložená Najvyššiemu súdu, by mala byť z jeho strany minimálne jeden krát dôsledne vyriešená s tým, že následne by Najvyšší súd mohol zvoliť postup upravený v § 243f ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a teda rozhodnutie odôvodniť iba stručne.
V posudzovanej veci však Najvyšší súd opomenul svoju povinnosť podať presvedčivý výklad podústavného práva, čím v zásade ťažisko argumentácie účastníkov preniesol do konania pred Ústavným súdom a Ústavný súd postavil do pozície, ktorá mu nepatrí.
Sťažovateľka v rámci ňou podaného dovolania vzniesla otázku, či má druhá veta § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní kogentnú alebo dispozitívnu povahu. Uviedla tiež, že sa Najvyšší súd síce k tejto otázke vyjadril v uznesení zo dňa 05. decembra 2016, sp. zn.: 23 Cdo 3022/2016 (Rozhodnutie NS), v ktorom dané ustanovenie označil za dispozitívne, avšak urobil to bez bližšej argumentácie. Predložila taktiež vlastnú argumentáciu, podľa ktorej ide o kogentné ustanovenie. Jej dovolanie bolo Najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, keďže rozhodnutie Mestského súdu obsahuje právny názor uvedený v Rozhodnutí NS, od ktorého nie je možné sa odchýliť. Najvyšší súd ešte dodal, že predmetný názor zodpovedá aj názoru profesora Bělohlávka aj názoru obsiahnutom v uznesení Ústavného súdu zo dňa 22. októbra 2009, sp. zn.: III. ÚS 2266/09 (Uznesenie ÚS).
Odôvodnenie Najvyššieho súdu v rozhodnutí o dovolaní sa na prvý pohľad môže zdať ako vyhovujúce § 243f ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Predmetné ustanovenie však predpokladá, že uvedenou právnou otázkou sa už Najvyšší súd v minulosti meritórne zaoberal. V posudzovanej veci však skoršie rozhodnutie, ktoré by presvedčivo a v dostatočnom rozsahu vyložilo druhú vetu § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, neexistuje.
Rozhodnutie NS neobsahuje žiadny výklad k § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Najvyšší súd v ňom síce uviedol, že predmetné ustanovenie je dispozitívne, avšak neuviedol žiadne argumenty na podporu svojho tvrdenia. V súvislosti s vyššie uvedeným sa preto nie je možné uspokojiť s odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho súdu podľa § 243f ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo napadnuté touto ústavnou sťažnosťou. Je síce pravda, že Najvyšší súd odkázal na literatúru a Uznesenie ÚS, avšak výklad podústavných predpisov záväzne interpretuje primárne súd, ktorý má s použitím tradičných metód interpretácie právnych textov poskytnúť a odôvodniť určitý právny záver, ktorý až následne môže podporiť odkazom na odbornú literatúru. Názor autora je nedostačujúci.
Nálezy Ústavného súdu, v ktorých Ústavný súd poskytne ústavne konformný výklad zákona, sú pre všetky orgány záväzné. Odkaz na takýto nález má pritom určitú váhu, čo však nie je možné povedať o odkaze na uznesenia Ústavného súdu, ktorými Ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť pre neopodstatnenosť. Tieto majú len podporný význam. V Uznesení ÚS Ústavný súd konštatoval len to, že:
„je možné mať za dostačujúce, že o sťažovateľovej námietke v rozhodcovskom konaní rozhodol príslušný orgán rozhodcovského súdu, nakoľko z toho dôvodu nie je možné relevantne namietať, že neexistovala možnosť žiadnej adekvátnej procesnej ochrany“.
Postup Najvyššieho súdu v posudzovanom prípade preto viedol k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Sťažovateľka totiž vzniesla významné argumenty, ktoré zostali bez odpovede. Z Rozhodnutia NS sa sťažovateľka totiž taktiež nemohla dozvedieť prečo jej argumenty neobstoja.
Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že netvrdí, že by samotný záver o dispozitívnosti § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní bol protiústavný alebo nesprávny. Netvrdí tiež, že dovolanie sťažovateľky musí byť posúdené ako prípustné. Svoj názor obsiahnutý v bode 31 svojho nálezu ohľadom toho, že povahu § 12 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní nie je možné považovať za vyriešenú, vykonal iba v kontexte požiadaviek na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu.
Z dôvodov vyššie uvedených preto Ústavný súd uzatvára, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou napadla rozhodnutie Najvyššieho súdu, je dôvodná. Preto Ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu a napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušil. V časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia uznesenia Mestského súdu, bola jej ústavná sťažnosť odmietnutá, nakoľko zrušením rozhodnutia Najvyššieho súdu sa sťažovateľke otvára priestor na ochranu práv v rámci konania pred všeobecnými súdmi. Ústavná sťažnosť bola v tomto rozsahu neprípustnou.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: II. ÚS 1852/19 uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky, zväzok 96, ročník 2019, V. diel
