Okresný súd v Ostrave (Okresný súd) uznal dovolateľa vinným z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru. Dovolateľ sa tohto skutku mal dopustiť tým, že ako jediný konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá bola výlučným vlastníkom domu, ktorého časť prenajímala nájomcom, nerešpektoval platnú nájomnú zmluvu. Táto nájomná zmluva oprávňovala nájomcov užívať byt v dome vo vlastníctve obchodnej spoločnosti. Dovolateľ s cieľom zabrániť nájomcom riadne a nerušené užívanie bytu a dosiahnuť zrušenie uzatvorenej nájomnej zmluvy nájomcom znemožnil riadne užívať byt tým, že nezabezpečil kroky smerujúce k obnoveniu a zabezpečeniu dodávok teplej a studenej vody, tepla, nevykonával vyúčtovanie nájmu a služieb spojených s užívaním bytu, nezabezpečoval upratovanie spoločných priestorov, nesprevádzkoval výťah, nezabezpečil osvetlenie spoločných priestorov a nenainštaloval odstránené poštové schránky. Dovolateľ postupoval týmto spôsobom aj napriek tomu, že na tieto skutočnosti bol opätovne upozorňovaný nájomcami a vyzvaný na odstránenie týchto nedostatkov. Nájomcovia pritom riadne za nájom a služby spojené s nájmom platili.
Dovolateľ následne úplne prestal uhrádzať platby za služby spojené s užívaním bytu. Dovolateľ teda svojím konaním znemožnil nájomcom riadne užívanie bytu, základné hygienické potreby ako aj dôstojnú existenciu. Okresný súd preto dovolateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 14 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky a 6 mesiacov. Okrem toho dovolateľovi uložil povinnosť nahradiť poškodeným škodu.
Všetci účastníci konania však proti rozhodnutiu Okresného súdu podali odvolanie. Krajský súd v Ostrave (Krajský súd) odvolanie zamietol. Dovolateľ sa preto rozhodol podať dovolanie. Dovolateľ namietal, že za rovnaký skutok bol už v minulosti odsúdený, čím v súčasnej dobe vznikla prekážka veci právoplatne rozhodnutej a teda ide o porušenie princípu ne bis in idem. Ďalej namietal, že počas určitého rozhodného obdobia nebol konateľom obchodnej spoločnosti, v ktorej vlastníctve bol sporný dom. Z toho dôvodu teda nebol schopný vykonať kroky k obnoveniu dodávok teplej a studenej vody. Okrem toho uviedol, že práve dodávateľ tepla a vody je subjektom, ktorý porušil svoje povinnosti a spôsobil tým škodu na dome.
Podľa dovolateľa je zodpovedná obchodná spoločnosť a on nie je subjektom, u ktorého by bolo dané zavinenie. Zároveň chýba aj materiálna stránka trestného činu. Po nadobudnutí účinnosti zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb došlo podľa neho k splneniu podmienok na to, aby priamo obchodná spoločnosť bola zodpovedná a bolo ju možné trestne stíhať. Keďže orgány činné v trestnom konaní na tieto skutočnosti neprihliadli, ide o zásadné pochybenie, ktoré má za následok nezákonné rozhodnutie vo veci. Dovolateľ namietal tiež, že nie je možné preukázať jeho úmysel.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) mal za to, že dovolanie dovolateľa je prípustné a ďalej sa zaoberal jeho dôvodnosťou.
Najvyšší súd sa ihneď na úvod vysporiadal s námietkou dovolateľa spočívajúcej v tom, že za rovnaký skutok už mal byť odsúdený. Pre posúdenie toho, či ide o rovnaký skutok je nutné, aby totožnosť tohto skutku bola zachovaná aspoň pri čiastočnej zhode v konaní alebo v následku. Totožnosť skutku je teda daná vtedy, ak sa konkrétne skutkové okolnosti týkajú toho istého obvineného a sú neoddeliteľne späté v čase a mieste. Je teda nutné zobrať do úvahy to, aké konkrétne trestné činy mal dovolateľ spáchať.
Oba činy, za ktoré bol dovolateľ uznaný vinným, sa však týkajú iného obdobia. Dovolateľ bol totiž Okresným súdom v Pardubicích uznaný vinným zo spáchania trestného činu v trvaní od marca 2006 do 18. augusta 2008. Až následne bol dovolateľ Okresným súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu v období od 19. augusta 2008 do 2. mája 2013. Je teda nepochybné, že Okresný súd postupoval správne, ak trestný čin obvineného od 19. augusta 2008 posúdil ako nový samostatný skutok spáchania trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru. Z toho dôvodu samozrejme nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady ne bis in idem.
Najvyšší súd sa následne zaoberal námietkami dovolateľa spočívajúcimi v tom, že v rozhodnom období, t.j. v období medzi 19. augustom 2008 do 02. mája 2013 nemal byť štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti. Je pravda, že dovolateľ nebol konateľom obchodnej spoločnosti od 28. mája 2008, avšak táto skutočnosť bola do obchodného registra zapísaná až o dva roky neskôr. Zároveň nedošlo k vymenovaniu nového konateľa a teda obchodná spoločnosť nemala žiadny štatutárny orgán. V tejto súvislosti je nutné upozorniť na to, že dovolateľ aj napriek tomu, že nebol konateľom, naďalej ako konateľ vystupoval. Jednému nájomcovi dal dokonca výpoveď nájomnej zmluvy. Je teda zrejmé, že aj dovolateľ formálne stratil funkciu konateľa, de facto aj de iure navonok konal za obchodnú spoločnosť a vystupoval ako jej konateľ. Keďže dovolateľ aj naďalej vystupoval ako konateľ, podľa Najvyššieho súdu nie je dôvod, aby udržiavanie protiprávneho stavu bolo pričítané obchodnej spoločnosti. Táto skutočnosť pritom vyplýva aj zo skoršej judikatúry Najvyššieho súdu.
K námietke dovolateľa týkajúcej sa trestnej zodpovednosti obchodnej spoločnosti Najvyšší súd uviedol, že po prijatí zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb je možné, aby subjektom trestného činu bola právnická osoba. Tento zákon však obsahuje taxatívny zoznam trestných činov, pre ktoré je možné právnickú osobu stíhať. Trestný čin nedovoleného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru však v tomto zozname v danom čase nebol. Z toho dôvodu teda obchodnej spoločnosti spáchanie tohto trestného činu nie je možné pričítať. V tejto súvislosti je tiež nutné upozorniť na to, že pokiaľ by aj orgány činné v trestnom konaní trestne stíhali obchodnú spoločnosť, nevylučovalo by to zodpovednosť dovolateľa. Zákon totiž umožňuje súčasné sankcionovanie fyzickej a právnickej osoby.
Dovolateľ ďalej namietal, že práve dodávateľ služieb tepla a vody je škodcom. S týmto tvrdením však Najvyšší súd taktiež nesúhlasil. Akýkoľvek prípadný spor medzi dodávateľom a prenajímateľom totiž nemôže zbaviť zodpovednosti dovolateľa, nakoľko on je osobou, ktorá konala za obchodnú spoločnosť. V zmysle Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v posudzovanom čase totiž platilo, že prenajímateľ je povinný odovzdať nájomcovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie a zaistiť mu plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu. Tieto povinnosti pritom zahŕňajú aj povinnosť zabezpečiť vykurovanie, rozvody elektrickej energie, odvody odpadových vôd ako aj hygienické zariadenia. Povinnosť zabezpečiť plnenia, ktorých poskytovanie je s užívaním bytu spojené zase predstavuje povinnosť zabezpečiť upratovanie, odvoz odpadu, dodávku vody a pod. Zo skutkového stavu je však zrejmé, že dovolateľ tieto povinnosti neplnil.
Dovolateľ podľa názoru Najvyššieho súdu neumožnil nájomcom, aby služby spojené s užívaním bytu uhrádzali priamo dodávateľom týchto služieb. Nájomcom teda nebolo umožnené, aby povinnosť uhrádzať zálohové platby prešla priamo na nich, naproti tomu táto povinnosť zostala na prenajímateľovi. Keďže teda nájomcovia mali uzatvorené platné nájomné zmluvy, na základe ktorých mali prenajímateľovi uhrádzať zálohy za služby, dovolateľ si musel byť vedomý toho, že je povinný uhrádzať platby dodávateľom týchto služieb (voda, elektrická energia). Súčasne muselo byť dovolateľovi jasné aj to, že pokiaľ dodávateľom prestane uhrádzať plnenia za dodanie týchto služieb, dôjde k prerušeniu dodávok tepla a vody na danom odbernom mieste a nájomcovia zostanú bez tepla a vody.
Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že dovolateľ si vyššie uvedeného bol vedomý a teda vedel, že nájomcovia sú bez vody a tepla. Aj napriek tomu však neuskutočnil žiadne kroky k tomu, aby opätovne zabezpečil dodávky služieb do tohto odberného miesta. Najvyšší súd preto konštatoval, že dovolateľ neumožnil nájomcom vrátiť sa do komfortného užívania bytov, ale naopak, jeho konaním došlo k tomu, že dom chátral a nájomcovia museli žiť v nekomfortných a zdravotne nevyhovujúcich podmienkach.
Najvyšší súd má za to, že je daná príčinná súvislosť medzi konaním dovolateľa (neuhrádzanie dodávok tepla a vody) a následkom (odpojenie od týchto dodávok), čím je zároveň naplnená objektívna stránka trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru. Aj keď to všeobecné súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí výslovne neuvádzajú, nie je pochýb o tom, že dovolateľ spáchal tento trestný čin v priamom úmysle. Podľa Najvyššieho súdu všeobecný súdy teda nepochybili, ak mali za to, že išlo o úmyselné zavinenie dovolateľa.
Vzhľadom na to, že Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou dovolateľa, vyhodnotil jeho dovolanie ako zjavne neopodstatnené a preto ho odmietol.
zdroj: uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18. februára 2020, sp. zn.: 4Tdo 27/2020
