Súd prvej inštancie zamietol návrh starej matky maloletého dieťaťa z matkinej strany, v ktorej starostlivosti sa dieťa dočasne nachádza, ktorá sa proti starej matke dieťaťa z otcovej strany domáhala určenia výživného v sume 80 EUR mesačne od podania návrhu z dôvodu, že otec maloletej si vyživovaciu povinnosť neplnil. Uplatnený nárok oprela o ustanovenia § 68 a § 69 zákona o rodine, ktoré upravujú vyživovaciu povinnosť medzi tzv. ostatnými príbuznými. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že použitie právnej úpravy § 68 a § 69 ods. 1 Zákona o rodine[1] prichádza do úvahy len v prípade, ak by neexistovala vyživovacia povinnosť zo strany rodičov dieťaťa. Úprava vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom podľa § 62 Zákona o rodine je špeciálna úprava, ktorá má vo vzťahu k vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými prednosť, čo sa prejavuje v tom, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom sa musí aplikovať.
Súd mal preukázané, že vyživovaciu povinnosť voči maloletej majú obaja rodičia dieťaťa a rozsah ich vyživovacej povinnosti bol upravený na základe predbežných opatrení súdu. V konaní nebolo preukázané, že rodičia dieťaťa si nemôžu vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu plniť a skutočnosť, že si ju neplnia podľa predbežných opatrení súdu nezakladá nárok na určenie výživného od starého rodiča dieťaťa. Otec dieťaťa sa zdržiava na známej adrese a skutočnosť, že si vyživovaciu povinnosť neplní dobrovoľne a ani na základe predbežného opatrenia neznamená, že tento nárok prechádza z otca na starú matku dieťaťa z otcovej strany. Pokiaľ si otec dieťaťa vyživovaciu povinnosť neplní, stará matka sa môže domáhať náhradného výživného.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie sa stará matka z matkinej strany (navrhovateľka) odvolala pričom uviedla, že zo strany oboch rodičov dieťaťa nie je vyživovacia povinnosť fakticky vôbec plnená. V dobe rozhodovania súdu navyše nebola určená právoplatným súdnym rozhodnutím.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý okresný súd správne právne posúdil a v potrebnom rozsahu odôvodnil. Okresný súd nemal preukázané, že rodičia dieťaťa si nemôžu vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu plniť a skutočnosť, že si ju neplnia podľa opatrení súdu nezakladá nárok na určenie výživného od starého rodiča dieťaťa. Otec dieťaťa sa zdržiava na známej adrese v Lotyšsku a skutočnosť, že si vyživovaciu povinnosť neplnil dobrovoľne, ani na základe predbežného opatrenia neznamená, že tento nárok prechádza z otca na starú matku dieťaťa z otcovej strany. Okresný súd návrh zamietol, pretože splnené hmotnoprávne podmienky a vyživovacia povinnosť rodičov dieťaťa predchádza vyživovacej povinnosti starých rodičov.
Navrhovateľka je rodičom matky dieťaťa, dobrovoľne prevzala a plní vyživovaciu povinnosť k maloletej ako vzdialenejší predok dieťaťa. Súčasne sa domáha zverenia dieťaťa do svojej náhradnej osobnej starostlivosti podľa § 45 Zákona o rodine.[2] Navrhovateľka sa v inom konaní nemôže úspešne domáhať, aby jej výživné na dieťa súčasne platil vzdialenejší predok zo strany otca dieťaťa, lebo o vyživovacej povinnosti rodičov, resp. iných fyzických osôb je povinný obligatórne rozhodnúť súd v konaní o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti podľa § 45 ods. 8 Zákona o rodine. [3] Navrhovateľka nemôže rozhodnutie o určení vyživovacej povinnosti v konaní o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti obísť uplatnením vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými dieťaťa podľa § 68 a nasl. Zákona o rodine, ktorá je vylúčená vzhľadom na zistený skutkový stav a iné súdne konania vedené vo veci starostlivosti o maloleté dieťa. Navyše v týchto konaniach už bola rodičom dieťaťa uložená povinnosť platiť výživné navrhovateľke. Za uvedeného stavu právna úprava podľa § 68 a nasl. Zákona o rodine neumožňuje navrhovateľke domáhať sa platenia výživného od príbuzného jedného z rodičov dieťaťa. Rozhodnutie, ktorým bol návrh navrhovateľky zamietnutý preto krajský súd ako súd odvolací ho potvrdil ako vecne správny.
Zdroj: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoP/57/2017 zo dňa 19.10.2017
